Rozumiem tomu dobre?

14 augusta, 2007

„V novele Zákonníka práce sa mení celé ustanovenie o pracovnej pohotovosti. Podľa nových ustanovení je čas, počas ktorého sa zamestnanec zdržiava na pracovisku a je pripravený na výkon práce, ale prácu nevykonáva, jeho neaktívnou časťou pracovnej pohotovosti, ktorá sa považuje za pracovný čas. Za takýto čas dostane zaplatené akoby pracoval, prípadne sa dohodne na čerpaní náhradného voľna.“ (zdroj: Čo sa mení v zákonníku práce (3) – etrend.sk)

Rozumiem tomu dobre? Zamestnanec, ak je v rámci pracovnej pohotovosti na pracovisku, ale nerobí nič, váľa si šunku, len je k dispozícii „keby niečo“, bude mať tento čas -hoci nepohol ani prstom – zaplatený rovnako, ako keby poctivo a slušne makal, ako sa sluší a patrí? Ďakujem, neprosím! (A hryziem si do jazyka, aby som nepovedal, že je to sprosté okrádanie zamestnávateľov, tak typické pre ľavicový spôsob „myslenia“)

Ak by som bol vystavený takejto situácii v úlohe zamestnávateľa, tak okamžite robím niekoľko krokov:

  • reorganizácia spôsobu práce – pracovnú pohotovosť nahrádzam inými formami (viacsmenná prevádzka, práca na doma a pod.)
  • zmena pracovných zmlúv a pracovných náplní pre všetkých zamestnancov, ktorých sa to týka
  • zaškolenie zamestnancov do nových aktivít tak, aby každý človek, ktorý bol pred tým „v pohotovosti“ mohol svoj čas čakania na svoju hlavnú pracovnú úlohu využiť účelne a efektívne na nejakú menej náročnú, časovo nenáročnú alebo podrobne štrukturovateľnú úlohu, ktorú môže kedykoľvek prerušiť…

Príklad:
Laborant/ka v zdravotníckom zariadení v nočnej pohotovosti. Jednu noc môže mať práce vyše hlavy, lebo službukonajúci alebo pohotovostný lekár potrebuje nejaké vyšetrenia v akútnych prípadoch, ktoré rieši. Inú noc má voľnú, a len čaká… takýto čas by kľudne mohol/la napríklad spracovávať výkazy pre zdravotné poisťovne, PN-ky pre pacientov, alebo niečo podobné.

Ak sa zamestnanec zdržiava na pracovisku, ale prácu nevykonáva, odo mňa nikdy neuvidí ani korunu. „Ušetrené“ prostriedky radšej rozdám na odmenách pre tých, ktorý vytvárajú reálne hodnoty. Prideliť zamestnancovi, ktorý nemá čo robiť nejakú zmysluplnú prácu považujem za lepšie, než ho platiť za ničnerobenie. Je to lepšie nielen pre zamestnávateľa, ale i pre samotného pracovníka, pretože zvyknúť si na zárobok bez práce je morálne deformujúce (a okrem iného je to neférové voči tým kolegom, ktorí si svoju mzdu musia skutočne zaslúžiť.)

Žeby podcast?

3 augusta, 2007

Pôvodne som myslel, že si so sebou zoberiem foťáčik a občas sem niečo zaujímavé zavesím. Ale tesne pred mojim zajtrajším odchodom na pár dní dovolenky som od generálneho riaditeľa dostal preddovolenkový darček:

Ako som si užil dovolenku

Provokatér jednen – svoje hrátky s Photoshopom okomentoval nasledovne:

velmi ma potesilo, ze si vydal uz aj svoju prvu kazetu!

Diky Ali! 😀

A že čo je podcast? Viď wikipédiu: anglicky, česky, a poskromne slovensky.

Vtípek

2 augusta, 2007

Vonku je cca 30 stupnov, v mojom office o niečo menej, sedím zavalený papiermi, oba monitory zapratané oknami, keď tu ku mne dorazí:

Neskoro vecer stoji generalny riaditel pri skartovacke, okolo neho ide mlady zamestnanec. Riaditel hovori:
– Prosim vas, drzim v ruke velmi citlivy a dolezity dokument a moja sekretarka uz isla domov. Mozete mi pomoct s tymto zariadenim?
– Samozrejme. – odpovie mlady, zapne skartovacku, vlozi papier a stlaci „Start“.
– Velmi pekne dakujem. Budem potrebovat 3 kopie!

Je nedostatok ľudí klišé?

27 júla, 2007

E-trend dnes publikoval článok Problém kanibala, podľa ktorého sú tvrdenia o nedostatku ľudí oba klišé. Asi hlavným argumentom, prečo by sa zamestnávatelia mali tomuto tvrdeniu vyhýbať, je tvrdenie:

Práca v týchto odvetviach má pre ľudí presne takú hodnotu, za akú sú ochotní ju vykonávať.

Nemôžem si pomôcť, ale redukovať otázku príležitostí na pracovnom trhu len na výšku mzdy sa mi zdá byť nedotiahnuté. Nevidím problém v tom, že by sme neboli ochotní vytvárať svojim zamestnancom vhodné pracovné podmienky vrátane primeraného platového ohodnotenia.

Skôr vidím problém v tom, že síce máme hojnosť uchádzačov o zamestnanie, ale nechutne veľké množstvo z nich nespĺňa očakávania zamestnávateľa. Nehovorím len o tom, že hľadať človeka, na ktorého platí inzertné „ideálny kandidát by mal spĺňať“. Hovorím o tom, že mnohí nedokážu preliezť ani nízko postavenú priečku minimálnych predpokladov.

Ak sa na miesto grafika hlási taxikár, ktorý si z netu stiahol cracknutý photoshop a týždeň sa s ním hral (a okrem neho len ďalšie pochybné indivíduá),…
Ak počítačová gramotnosť čerstvých absolventov je porovnateľná s počítačovou gramotnosťou plyšového medvedíka (v tom lepšom prípade má absolvent freemailovú schránku, ktorú navštívi raz za 2 mesiace)…
…tvrdenie o nedostatku ľudí nemôže byť klišé ale stáva sa problémom, ktorý nám komplikuje život.

Aký bude dôchodok?

10 júla, 2007

Jozef Mihál, inak špičkový odborník na problematiku odvodov, vo svojom dnešnom článku na blogu E-trendu tvrdí, že zrušenie maximálneho vymeriavacieho základu nie je až taký problém, pretože:

Ten, kto bude platiť vyššie odvody na starobné poistenie, bude mať v budúcnosti vyšší dôchodok.

Jeho úvaha je síce matematicky správna, ale predpovedať budúcnosť v horizonte desiatok rokov je trochu odvážne. Koniec koncov, ako sám dodáva:

Nevylučujem, že legislatívci na ministerstve práce, sociálnych vecí a rodiny (MPSVaR) pri príprave novely zabudli do novely uviesť obmedzenie pri výpočte OMB … Ak je tak a túto svoju „chybu napravia“ v ďalšom legislatívnom procese, tak tento článok je bezpredmetný.

Som presvedčený o týchto jednoduchých veciach:

  • Populácia bude naďalej starnúť. To znamená, že bude čoraz viac dôchodcov, ktorých bude potrebné „živiť“. Priebežný dôchodkový systém, ktorý už teraz funguje na hranici svojich možností, nedokáže financovať zvyšujúce sa náklady na starobné dôchodky.
  • Jedným z logických krokov vlády, ktorá bude tento problém riešiť, bude obmedzenie hornej hranice výšky dôchodku.
  • A hlavne – nechcem byť odkázaný na dobrú vôľu štátu, ktorý zoberie mojim deťom, aby blahosklonne hodil pár odrobiniek mne. Som presvedčený o osobnej zodpovednosti každého jednotlivca a preto by naše dôchodkové zabezpečenie malo mať buď podobu osobných dôchodkových účtov (či ako sa to volá) alebo iné formy individuálneho zabezpečnia staroby.

Kto je populista?

5 júla, 2007

Táto otázka odznela v stredu na stretnutí študentov Detskej Univerzity Komenského s podpriemerom roberkom. Odpoveď bola primerane fascinujúca a výpovedná:

„Je to výraz, ktorý vychádza zo skúsenosti, že hovorí človek to, čo väčšina v danej krajine považuje za správne.“

Ako SME dodáva:

Podľa slovníka cudzích slov je však populista ten, kto sa snaží lacnými sľubmi ovplyvňovať verejnosť či voličov.

Potrebuje to komentár?

  1. podpriemer robertko buď nevie, čo daný pojem znamená, alebo úmyselne zavádza. Jedno lepšie ako druhé.
  2. Na otázku odpovedal spôsobom, ktorým identifikoval sám seba. Vložil rovnítko medzi opis svojho vlastného správania a jeho osobnú definíciu pojmu „populista“. Tým 9-13 ročným deťom to mohol povedať aj jednoduchšie: „Kto je populista?“ „To som ja.“

Niežeby sme to nevedeli! Len je to také úprimné priznanie, že by bolo milé a zábavné, keby tento trupík neriadil našu krajinu.

Malá ochutnávka

25 júna, 2007

Práve som dostal do rúk DVD so záznamom koncertu žiakov Hudobnej akadémie, o ktorom som písal. Kým niečo z toho prenikne na verejnosť, aspoň malá ochutnávka. Posledné žiacke vystúpenie bolo v réžii Mariána Galika, ktorý zahral Satch Boogie od Joea Satrianiho.

Keď niekomu nedochádza, kde je hranica

20 júna, 2007

Kedysi v jeseni ma telefonicky kontaktoval akýsi predajca (pravdepodobne brigádnik na telefóne), pracujúci pre spoločnosť Verlag Dashöfer. Ponúkal mi „skvelý CD-ROM so vzormi právnych zmlúv“ a podobných dokumentov. Keďže som práve riešil niekoľko úloh, kde by som s dobrými vzormi ušetril trochu času, súhlasil som so skúšobnou lehotou, počas ktorej som mal možnosť CD odskúšať a rozhodnúť sa, či si ho kúpim alebo vrátim. (Vrátil som ho.) Obratom som obdržal e-mail, ktorý som mal potvrdiť. Potvrdil som. A od tej doby mi však začali chodiť rôzne reklamné e-maily.

Nahliadnutie na stránky spoločnosti mi prezradili, že som s tým de facto súhlasil:

„Poskytnuté údaje môžu byť použité na marketingový výskum, teleslužby, reklamu a naviazanie obchodov pre existujúce i budúce produkty, prípadne služby alebo iné médiá v skupine Verlag Dashöfer. Údaje budú použité výhradne skupinou Verlag Dashöfer a nebudú poskytnuté tretím osobám. Vaše dáta môžete nechať kedykoľvek zmeniť alebo vymazať.“

OK, povedal som si, nechám to tak. Lenže množstvo reklamných e-mailov začalo narastať a začali mi chodiť aj z ďalších webov, ktoré podľa sk-nicu patria tejto vydavateľskej skupine. S trochou nadsádzky môžem povedať, že okrem ponuky na viagru, rolexky a zväčšenie penisu som už dostal všetko.

So zahraničným spamom nemám nejaký významný problém, väčšinu dokážu odfiltrovať serverové filtre poskytovateľa, ktorého služby používame. (Vďaka!) Slovenský spam však vo mne vzbudzuje reakcie nie nepodobné alergii. V takých prípadoch si vyberám niektorú z týchto reakcií:

  • Ak mi napísal akýsi Jožko Mrkvička či iný remeselník, stolár, že by mi rád ponúkol svoje služby a z e-mailu je zrejmé, že chlapíkovi počítač doniesli pred mesiacov a na internet sa pripojil minulý týždeň, mávnem rukou a e-mail vymažem. (nie, moja ochota robiť osvetu a vychovávať má svoje hranice)
  • Ak mám náhodou dobrú náladu a ide o konanie „len na hrane“, uspokojí ma zaradenie odosielateľa do spamového koša a blokovanie prípadných ďalších e-mailov.
  • Ak však dostanem vyslovene hnusný spam, reagujem slušne ale razantne. Na slovenskú obchodnú inšpekciu som sa zatiaľ nemusel obracať, moje varovanie zaberalo. Dokonca som sa v jednom prípade dočkal aj slušného ospravedlnenia.

V máji t.r. som dostal ďalší obťažujúci e-mail, tentokrát od spoločnosti Praxis-Media. Práve som mal tú správnu náladu na poriadne ostrú odpoveď. Vlastnícke vzťahy podľa obchodného registra však naznačili, odkiaľ vietor fúka. Takže namiesto ostrého e-mailu som len slušne požiadal obe spoločnosti – Praxis-Media s.r.o. a Verlag Dashöfer – aby moju e-mailovú adresu (našťastie majú len jednu) 😉 odstránili so svojej databázy.

Dnes mi prišiel ďalší spam, tentokrát z webu enoviny.sk, ktorý tiež patrí vydavateľstvu. Som sklamaný, že relatívne veľká a svojim spôsobom významná spoločnosť na trhu nepozná mieru. Neviem, koľko majú databáz a ako s nimi narábajú, ale nemám záujem zisťovať to – svoju žiadosť som poslal spoločnosti a nemienim sa vybavovať so zástupcom každého ich webu samostatne. Navyše, keď som sa na tých weboch neregistroval a moju e-mailovú adresu si zjavne „nazdieľali“. Ale nemienim sa ani rozčuľovať.

Jednoducho som sa rozhodol, že idú do blacklistu. Nielen e-mailového, ale i obchodného. Táto vydavateľská skupina odo mňa nedostane ani korunu za žiaden z produktov či služieb, ktoré sa mi snažili natlačiť spôsobom, ktorý nepozná mieru a skacká na hrane zákona.

Záverom už len jedno odporúčanie pre kohokoľvek, kto to ešte stále skúša pomocou reklamných e-mailov, newslettrov, či iným spamom – berte vážne Ronyho dobré rady:

  • v každom mailingu dajte možnosť odhlásiť sa a to dvomi spôsobmi: prostredníctvom vašej webstránky najlepšie jednoduchým kliknutím ale zároveň aj zaslaním odpovede mailom.
  • Pre prípad, keď už nie je možné aby sa odhlásil ten istý človek ako sa prihlásil, musíte zabezpečiť, aby mohol adresu odhlásiť aj niekto iný:

  • priamo na úvodnej stránke vášho webu musíte mať viditeľný odkaz na NEWSLETTER, kam kliknem a zobrazí sa mi nielen prihlásenie ale aj odhlásenie, …
  • po odhlásení z webu je asi zbytočne posielať všelijaké potvrdenia o odhlásení na adresu, ktorá už neexistuje. Najsprostejší nápad je v potvrdení žiadať ešte spätnú reakciu na príjemcovi a až potom skutočne odhlásiť,
  • odhlásenie z mailingu znamená želanie zmazať emailovú adresu z vášho informačného systému. Neponechávajte si ju nikdy dostupnú a po odhlásení ju už nikdy na nič nepoužite!

Na mojej čiernej listine skončili:
dashofer.sk – enoviny.sk – eseminare.sk – onlineknihy.sk – onlinekurzy.sk – fulsoft.sk – praxismedia.sk

Koncertík

19 júna, 2007

Moje predsavzatie začať pravidelne písať dostáva zabrať. Asi to bude tým, že v akadémii chystáme záverečný koncert. Uskutoční sa vo štvrtok 21.júna v bratislavskej Hlave XXII. od 17:00 do 22:00. Vystúpi na ňom 63 žiakov Hudobnej akadémie, ktorí v 46 krátkych vystúpeniach predvedú zaujímavý štýlový mix od klasiky cez pop, folk, latino, gospel, muzikál či metal až po rockové a jazzové chuťovky.

Ja osobne sa teším hlavne na tieto:

  • Los Lobos – Canion del Mariachi v prevedení Dorotky a Marka (obaja sú ešte len žiaci ZŠ, navyše Mark sa na gitaru učí len pár mesiacov), čo bude úplne super alternatíva k Antoniovi Banderasovi.
  • Kubo so svojim lektorom zahrajú hlavnú tému z filmovej trilógie Krstný otec (autor: Nino Rota).
  • Zmením sa na samé ucho aj pri Midnight od Joea Satrianiho.

    Mimochodom, od Satrianiho sa počas koncertu objaví viacero kúskov. Napríklad záverečná skladba žiackej časti koncertu – Satch Boogie, na to som fakt zvedavý.
  • Bude aj dobrý jazzík, napr. jeden z našich najlepších lektorov – Michal Šimko – bude doprevádzať svojho žiaka Rasťa pri Cantaloupe Island od Herbieho Hancocka:
  • Z muzikálových vecí sa teším na Máriu Magdalénu z muzikálu Jesus Christ Superstar:
  • Mojou hviezdou večera však určite bude Zuzka s Čajovňou Radima Hladíka. (ahoj Zuzi, nezabudol som, že Ti robím „krytie“…) 🙂

Detaily o koncerte sú na webe Hudobnej akadémie. Hlava XXII. praskne vo švíkoch.

Tri traumy – opustené a nechcené deti

18 júna, 2007

Deti, vyrastajúce v inštitucionálnej starostlivosti mimo prirodzeného rodinného prostredia majú niečo spoločné – každé z nich je zranené niektorým z troch druhov životnej traumy:

  • Dieťa je traumatizované stratou rodičov
  • Dieťa od narodenia vyrastá bez rodičovskej opatery
  • Dieťa je traumatizované vytrhnutím z rodinného prostredia

Snáď každá pôrodnica má zbierku smutných skúseností s matkami, ktoré krátko po pôrode opustia svoje dieťa. Ďalšie deti sa z času na čas objavia v hniezdach záchrany. V časoch mojej rebelskej mladosti ma krkavčie matky privádzali do zúrivosti. Dnes som už v hodnotení opatrnejší. Nemám už ani odvahu ani tú drzosť súdiť matku, ak nepoznám situáciu, ktorá jej možno pripadá zúfalá a bez východiska. Bez ohľadu na to, či cítim hnev alebo ľútosť, nechcené a opustené deti sú stále realitou.

Šanca takéhoto bábätka na život v plnohodnotnej rodine je veľká. Nie je však istá. Nezanedbateľná skupina rodičov, ktorí uvažujú nad adopciou, si vysnívajú blonďavé dievčatko s veľkými modrými kukadlami. Stačí mať tmavšiu farbu pokožky, naznačujúcu príslušnosť k istému etniku a prípadne nejaké to postihnutie a šance na náhradnú rodinu sa znižujú. Nebudem to záujemcom o adopciu vyčítať. Dôsledkom však je, že nie každé právne voľné dieťa svoju náhradnú rodinu získa alebo jej nájdenie môže nejaký čas trvať.

Čo však v takom prípade? Situácia dieťaťa, ktoré od najútlejšieho veku vyrastá bez intímneho kontaktu s matkou, je špecifickým prípadom, výrazne odlišným od dieťaťa v rodine. Takéto deti trvalo citovo strádajú. Odborná literatúra sa oháňa množstvom odborných slov, ktoré majú vysvetliť nepriaznivé dôsledky takéhoto javu: materská deprivácia, frustráciu, anxieta, dezorientácia, fixácia patologických postojov, znížená schopnosť vedomej regulácie správania, znížená socialibita, deformovaná alebo absentujúca individuácia, atď.

Na pochopenie tohto fenoménu netreba mať doktorát. Je to úplne jednoduché – aj keď si to nepamätáme z vlastného najranejšieho detstva, videli sme to u mladších súrodencov alebo u detí našich priateľov a známych, alebo to zažívame so svojimi vlastnými deťmi: keď bábätko plače, matka odkladá všetko, čo má a ponáhľa sa k nemu aby ho vzala na ruky a postarala sa o ten veľký problém, ktorý ho trápi – pričom sama zisťuje, čo je ten problém vlastne zač. Či je dieťa hladné, alebo má plnú plienku, alebo ho bolí bruško, alebo sa nudí, alebo…

A teraz si predstavme taký dojčenský ústav…

Dojčenský ústav je (bol) špeciálny druh zariadenia pre deti vyrastajúce mimo rodinného prostredia, v ktorom boli umiestnené najmenšie deti. Keď vyrástli z periniek či dupačiek, boli preložené do „riadneho“ detského domova (čo je problém samo o sebe).

…kde má zdravotná sestra na krku celé oddelenie malých postieľok s bábätkami. Bola rada, ak ich stihla nakŕmiť, okúpať a prebaliť. Láskyplný materský rituál plný hladkania, mojkania, masírovania, úsmevov, rozprávania, žvatlania, cvičenia… sa v masovom meradle nevyhnutne musí zredukovať na manuálnu produkciu: vanička – plienka – fľaša s mliekom. Že bábo v postieľke plače? No čo robiť, keď na rade je ďalších desať?

Bábätká v ruskej pôrodnici, zabalené do plienok, označené menovkami a uložené ako kuželky.
Ilustračné foto nie je zo žiadneho slovenského dojčenského ústavu, ale z knihy Desmonda Morrisa – Lidský živočích. (Balios, Praha, 1997) Krásne však vystihuje problém masovej inštitucionálnej starostlivosti.

Čo však urobí bábätko, keď jeho jediný nástroj na privolanie pomoci nefunguje? Keď plače a nik nepríde? Časom prestane… Lebo to nemá zmysel… Tá najzákladnejšia otázka pre toto obdobie – dôvera vs. nedôvera – bola zodpovedaná takým spôsobom, na ktorom sa ďalej nedá stavť.

V žiadnom prípade nechcem povedať, že pracovníčky takéhoto zariadenia boli beštie. Možno ich to aj trápilo a ak sa cez to nedokázali preniesť, tak odišli. Alebo – keďže človek nedokáže dlhodobo fungovať v permanentnej frustrácii z vlastnej bezmocnosti zmeniť stav vecí – si na to jednoducho zvykli. Aj keď to môžeme nazvať inak: otupeli.

Platí to aj v neskoršom veku: ak je dieťaťu zle a jeho večera sa vybrala „pozrieť sa na čerstvý vzduch“, milujúci rodiť sa v prvom rade stará o to, ako pomôcť dieťaťu. Zamestnanec to bude vnímať ako problém, ako robotu navyše. A teraz rýchlokurz empatie: v prvom prípade dieťa napriek nepríjemnému fyzického stavu zažíva záujem a starostlivosť milujúcej a milovanej osoby. V druhom prípade zažíva pocit odmietnutia a odsúdenie. Bez ohľadu na to, či bolo vyslovené, alebo si to dotyčná osoba „len myslela“. (Deti sú veľmi vnímavé. A zranené deti sú vnímavé dvojnásobne.)

Po niekoľkých voľných dňoch som prišiel do práce. Rýchle zoznámenie s najnovšími udalosťami: jedno dievčatko umiestnené do zdravotnej izolácie. Záznam v dokumentácii: svrab. OK, hovorím si, idem sa na ňu pozrieť. Prídem do miestnosti. Dievčatko poslušne leží v posteli. Na zemi – tácka s tanierom a príborom. Prehltol som nadávku na ľudí, ktorý absenciu stola v miestnosti riešia takto. Pýtam sa:
– „Ako sa máš?“
– „Dobre, ujo Laco.“
– „No čože sa ti to stalo?“
– „Teta Natália si všimla, že mám na koži nejaké vyrážky, tak ma dala sem.“
– „A boli ste u lekára?“
– „Nie“
Najprv ma napadlo, že som si v dokumentácii zle prečítal dátum:
– „Ako dlho si tu?“
– „Tri dni.“
V tom okamihu to vo mne začínalo vrieť. Ale ešte stále s úsmevom som sa ňou rozprával ďalej. Keď som však zistil, že za celé tri dni videla iba tetu pomocnú vychovávateľku, vždy len vtedy, keď jej doniesla tácku s jedlom, ktorú štítivo položila v bezpečnej vzdialenosti na zem, neudržal som sa a dievčatko som objal a držal v náručí, ovládajúc sa, keď sa začala zdôverovať, ako jej tu bolo samej smutno… V tej chvíli som si prial, aby ten svrab skutočne mala, aby som ho chytil aj ja a aby som nakazil všetkých, ktorým to bolo jedno
O polhodinu na to už malá cupitala k lekárke. Tragikomický bol záver, keď doktorka diagnostikovala: ekzém.

Pre istotu ešte raz: ak ste príliš malým človiečikom, ktorý sa o seba nemôže starať sám a nikomu na vás nezáleží, obyčajný ekzém môže stačiť, aby vás zdravotnícky nekvalifikovaná osoba na tri dni zavrela do miestnosti, kde neuvidíte nikoho. Pardon, kde uvidíte len jednu osobu pár krát za deň, ktorá vám donesie tácku s jedlom. A s odporom k pacientke („Ktovie kde ten svrab chytila.“) ju položí v bezpečnej vzdialenosti… na zem…

Zúfalstvo riešení, ktoré opustené či nechcené dieťa ponechá opustené a nechcené v kolektíve ďalších opustených a nechcených je o to trpkejšie, že nejde o zaostalú zem tretieho sveta, ani o dávnu minulosť. Je to skrytá realita tretieho tisícročia na Slovensku. Uviedol som len jeden zo svojich zážitkov. Nie je však jediný.

Odlúčenie od rodiny alebo úplná absencia milujúcej a milovanej osoby, s ktorým by dieťa mohlo vytvoriť intímny symbiotický vzťah, je pre každé dieťa traumou. K takejto situácii by preto malo dochádzať skutočne len vo výnimočných prípadoch, po vyčerpaní všetkých iných riešení.

Mám pochybnosti, či akékoľvek zariadenie so svojimi „tetami“ a „ujami„, ktorí si tam chodia odpracovať svoju smenu, dokážu zabezpečiť dieťaťu všetko to, čo potrebuje:

  • matku, ku ktorej môže priľnúť a potom sa od nej odpútať v procese osamostatnenia sa.
  • bezpečnú a stabilnú skupinu „svojich“ ľudí (rodičov, ďalších dospelých, súrodencov, rovesníkov)
  • bohatú zásobu pozitívnych spätných väzieb, hlavne nepodmienenej lásky, prejavov záujmu, pochvál a ocenení (vrátanie ocenenia snahy, nielen dosiahnutého výkonu, s povzbudením a poukázaním na úspechy, ktoré prídu časom)
  • dostatok vzorov, od ktorých sa môže učiť a podnetov, vďaka ktorým sa môže rozvíjať.
  • spoľahlivý morálny kompas v podobe rozprávok, príbehov o dobre a zle, správnych a zlých činoch
  • veku primeranú mieru slobody a zodpovednosti (za výber činnosti, i za vlastné konanie)

Existuje len jediná inštitúcia, ktorú ľudstvo vymyslelo a ktorá dokáže dieťaťu toto všetko zabezpečiť. Volá sa rodina. A je jedno, či to bude rodina biologická, adoptívna, pestúnska či iná. Pretože, ako hovorí Zdeněk Matějček: „Neexistuje hlas krvi. Dieťa prijíma za matku tú osobu, ktorá sa k nemu matersky správa.

Článok je súčasťou seriálu o náhradnej starostlivosti. Súvisiace:

  • .Týždeň – Zavrite detské domovy
  • Ulica či decák?
  • Tri traumy – siroty
  • Tri traumy – opustené a nechcené deti – aktuálny článok
  • Tri traumy – nemorálny systém – pripravujem…
  • Tri traumy – siroty

    16 júna, 2007

    V detských domovoch a ďalších zariadeniach náhradnej starostlivosti žijú deti a mladí ľudia so skutočne bohatou plejádou životných skúseností, rozdielnych osudov a individuálnych príčin, pre ktoré boli do takéhoto zariadenia umiestnené. Jedno však majú spoločné – každé z nich je zranené niektorým z troch druhov životnej traumy:

    • Dieťa je traumatizované stratou rodičov
    • Dieťa od narodenia vyrastá bez rodičovskej opatery
    • Dieťa je traumatizované vytrhnutím z rodinného prostredia

    Typické siroty prišli o svojich najbližších. Pokiaľ takéto deti majú dobré rodinné zázemie, ujmú sa ich ďalší príbuzní. Ak takáto rodina neexistuje alebo ju tvoria egoistickí hajzlíci, detí putujú do decáku. Našťastie úmrtia rodičov nie sú každodennou a masovou záležitosťou, takže uvedená skupina detí tvorí výraznú menšinu. Navyše, tieto deti sú hodnotené ako právne voľné. Takže existuje predpoklad, že časť z nich sa skôr či neskôr dostane do náhradných (adoptívnych) rodín.

    Samozrejme, aj pri pomerne optimistickej prognóze je dôležité poskytnúť takto traumatizovanému dieťaťu maximálnu možnú pomoc, starostlivosť a oporu, aby sa mohlo s traumou straty vlastných rodičov vyrovnať. Tvrdím, že detský domov alebo podobné zariadenie nie je dostatočne spôsobilé takúto pomoc poskytnúť. Vychovávatelia nie sú na takúto pomoc pripravení ani odborne a často ani ľudsky. Ambulantná psychologická alebo psychiatrická pomoc tiež nie je žiadna výhra. Niežeby to neboli odborníci! Príležitostné terapeutické sedenie síce môže byť nápomocné. Ale kto bude pri dieťati večer, keď bude zaspávať? Kto ho nechá vyplakať sa a zároveň ho bude utešovať, zdieľať s ním jeho bolesť, súcitiť s ním. To by nám na tom dieťati najprv muselo záležať, že?

    A to nehovorím o tých situáciách, keď dieťa neprišlo o rodičov pri nešťastnej autonehode, ale tragickejšie:

    Keď som ako začínajúci vychovávateľ prvý krát stál tvárou tvár 14 ročnému chlapcovi a jeho bratovi, ktorí na vlastné oči videli ako ich otec sekerou zavraždil matku a potom spáchal samovraždu, nebolo mi všetko jedno… V zákulisí prezentované názory kolegov: “To ale musela byť rodina!” je všetkým možným, len nie východiskom pre skutočnú pomoc dieťaťu.

    O to väčšiu úctu si zasluhuje každý, kto takéto dieťa skutočne príjme za svoje.

    Článok je súčasťou seriálu o náhradnej starostlivosti. Súvisiace:

  • .Týždeň – Zavrite detské domovy
  • Ulica či decák?
  • Tri traumy – siroty – aktuálny článok
  • Tri traumy – opustené a nechcené deti
  • Tri traumy – nemorálny systém – pripravuje sa
  • Nemecký Robin Hood a socialistická logika

    15 júna, 2007

    Pôvodne som sa chcel pobaviť nad novodobým nemeckým Robinom Hoodom. Nemecký bankár okrádal účty bohatých klientov, neobohacoval sa, ale snažil sa pomáhať chudobným. Keď to malo na neho „prasknúť“, prihlásil sa na polícii, priznal sa a súd ho odsúdil na necelé tri roky odňatia slobody. (ešte nemecký zdroj) Pred mojím bavením sa som však nakukol do diskusií…

    Diskusie k článkom na SME však čítam málokedy a ak ich už otvorím, väčšinou v záujme vlastného zdravia rýchlo odchádzam. Dnes ma však zaujal (rozumej: strašne pobavil a zároveň vytočil) príspevok akéhosi XTZ:

    Kapitalizmus je statom posvatene okradanie. Napr. majitel skoly na vyucovanie jazykov – ma 10 ucitelov. Od zakaznikov za mesiac zoberie napr. 250 tis.. Ucitelom zaplati napr. 150 tis. Hruby zisk 100 tis. Celu pracu urobili zamestnanci (nejaku organizacnu aj majitel) ale napriek tomu je ohodnonie majitela ovela vyssie ako praca ktoru vykonal. Marx to nazyva NADHODNOTA. Mzdy su nastavene tak aby sa zamestnanci NEMOHLI v rozumnom case odtrhnut a zalozit si vlastny biznis. Treba zarobit na byt, nabytok, deti treba zivit… A nadhodnota (rozumej ukradnute peniaze) zatial vyvolenej kaste podnikatelov plynu. Beriem to, ze majitel si na svoj biznis tiez musel najskor nejako zarobit a ma pravo na to aby sa mu investicia vratila. Ale po istom case uz ludi len vykoristuje…

    Keďže tomu trošilinku rozumiem: prvý výpočet môže byť celkom správny. Náklady na ľudské zdroje tvoria v súkromnej školskej inštitúcii významnú časť výdavkov. Takže pán XTZ zvládol matematiku prvého stupňa ZŠ. (250.000 – 150.000 = 100.000 je správny výsledok).

    Jeho ďalšie myšlienkové pochody však naznačujú, že inteligencia má svoje hranice, len ľudská blbosť je nekonečná. „Zvyšných“ 100.000,- Sk označil za „nadhodnotu“ a celú ju prisúdil majiteľovi, ktorý tým podľa neho získal neoprávnený a neprimeraný zisk.

    Keď od uvedenej sumy odpočítam náklady na nájomné (alebo amortizáciu vlastnej budovy), energie a služby, telefóny, pripojenie na internet, množstvo drobných výdavkov, učebnice a/alebo licenčné poplatky, hardware, software, reklamu, ale aj náklady na mzdovú účtovníčku, pracovný čas majiteľa / manažéra / nepedagogický personál, požiadavky na opravy alebo inovácie vybavenia, atď… tak prichádzam k záveru, že nielenže si svoje Ferrari tak skoro nekúpim, 😉 ale veľmi rýchlo budem musieť zvýšiť ceny školného, zefektívniť pracovné procesy a možno prepustiť pár „vykorisťovaných“ učiteľov, ktorých práca neprináša očakávané výsledky.

    Ehm, možno by ujovi XTZ z jeho obmedzenosti pomohlo pár týždňov v mojej kancelárii, kde by mohol všetko vidieť na vlastné oči. Ale potrebujem ja pri sebe takého debila?

    DPB mení prístup?

    14 júna, 2007

    O revízoroch v bratislavskej MHD kolujú hotové legendy. Síce som sa nikdy nestretol s nejakým vypuklým problémom (o ktorých píše napríklad Dusoft na Ambience), ale na druhej strane priznávam, že drvivá väčšina revízorov vždy vystupovala veľmi direktívne a arogantne. O to viac ma dnes v električke č.13 smerom na hlavnú stanicu prekvapila trojica revízorov, ktorých som nikdy pred tým nevidel.

    …boli jednoducho slušní.

    Ulica či decák?

    13 júna, 2007

    Väčšina detí vyrastá v milujúcom a starostlivom rodinnom prostredí, v ktorom sa rodičia usilujú poskytnúť svojim deťom to najlepšie vo všetkých mysliteľných smeroch. Samozrejme, vo väčšine rodín je prirodzené, že nie všetky stratégie sú úspešné a počas života sa vyskytnú rôzne situácie, ktorým bežná rodina musí čeliť – viac alebo menej úspešne.

    Okrem tejto väčšinovej skupiny vyrastajú medzi nami aj deti mladí ľudia, ktorí toto nemali (nemajú) šťastie na milujúcu a starostlivú rodinu. Ide najmä o dve kategórie detí:

    • deti, ktoré vyrastajú mimo rodinného prostredia, v niektorej inštitúcii, z ktorých sú na Slovensku najznámejšie detské domovy.
    • deti, ktoré síce formálne žijú v rodine, ale táto je dysfunkčná, čo znamená, že svoje funkcie neplní. Keď rodina neposkytuje svojim deťom základnú starostlivosť ani výchovu, pomoc či lásku, smelo môžeme hovoriť o deťoch ulice.

    Pri laickom pohľade môže byť spojenie dvoch rozdielnych skupín do jedného vreca ohrozených detí prekvapivé – veď v takom detskom domove sa o deti starajú tety vychovávateľky a ďalší personál, majú strechu nad hlavou, pravidelnú teplú stravu, prístup k vzdelaniu, atď. V skutočnosti sú však obe skupiny detí rovnako ohrozené, pretože to, čo obom chýba, je uspokojenie tých najzákladnejších ľudských potrieb:

    • potreba lásky – potreba milovať niekoho a byť niekým milovaný. Každý jeden človek potrebuje mať puto k druhým ľuďom, najmenej k jednému človekovi, ale radšej k viacerým. Počas celého života musíme mať aspoň jedného človeka, ktorý o nás stojí a na ktorom nám záleží. Ak takáto emocionálna väzba neexistuje, človek žije osamotený a frustrovaný aj uprostred masy.
    • potreba vlastnej hodnoty – čo je opäť potreba prejavujúca sa v interakcii s druhými, keď každý človek potrebuje mať hodnotu pre seba samého a zároveň potrebuje, aby mal hodnotu pre niekoho druhého.

    Pokiaľ inštitúcia náhradnej starostlivosti (detský domov a pod.) nedokáže napomôcť dieťaťu, aby si v rámci nej mohlo tieto potreby uspokojiť – a skutočne nedokáže – jej starostlivosť klesá na úroveň základnej údržby (jedlo, hygiena, odev, spánok, dozor). Som presvedčený, že na zdravý a harmonický rozvoj dieťaťa takýto základný balíček služieb nepostačuje. Zároveň očakávam, že k rovnakému záveru dôjde aj každý súdny človek so štipkou empatie.

    V okamihu, keď som si ja sám uvedomil, že detský domov nie je pre dieťa to správne miesto, sa vynorila základná dilema: čo je lepšie – zlá rodina alebo žiadna rodina? Na túto otázku neexistuje jednoznačná správna odpoveď. Ľudia, ktorí pracujú v systéme starostlivosti zjavne (podľa svojich činov) preferujú odpoveď “žiadna rodina”. Ja sám sa skôr prikláňam k druhej možnosti – našťastie nie som sám – a hneď dopĺňam, že existuje aj dodatok: celá táto dilema je dôsledkom súčasného systému starostlivosti o deti, vyrastajúce mimo vlastného rodinného prostredia. A pritom by to mohlo vyzerať úplne inak…

    Článok je súčasťou seriálu o náhradnej starostlivosti. Súvisiace:

  • .Týždeň – Zavrite detské domovy
  • Ulica či decák? – aktuálny článok
  • Tri traumy – siroty
  • Tri traumy – opustené a nechcené deti
  • Tri traumy – nemorálny systém – pripravujem…
  • Na VŠ bez prijímačiek?

    9 júna, 2007

    Dnes v noci u mňa prespala neter, cestujúca na prijímačky do ČR. (Kde sú tie časy čerstvého absolventa gymnázia, že?) Samozrejme, prijímacie pohovory na rôzne vysoké školy sú pre ňu v súčasnosti jednou z hlavných tém. Tak som sa aspoň dozvedel, koľko spolužiačok a spolužiakov už je prijatých na rôzne slovenské vysoké školy bez prijímacích pohovorov. V porovnaní s prijímačkami na Karlovu univerzitu, kde samotné stredoškolské vedomosti tvoria len menší diel z testovaných predpokladov je to zaujímavý indikátor kvality.

    Áno, výpoveď čerstvej absolventky je subjektívna a nereprezentatívna. Áno, jej tvrdenia som neoveroval ďalšími zdrojmi. I tak mi to stačí na to, aby som z tých pár vyjadrení odvodil niekoľko tvrdení:

    • na Slovensku sa ide tvrdo za kvantitou, bez ohľadu na čokoľvek iné. Je to pochopiteľné: kým sa hlavný zdroj finančných prostriedkov pre vysoké školy zo štátneho rozpočtu bude viazať na počet študentov, školy nebude zaujímať koho vzdelávajú, ale koľko ich je.
    • Súdne uvažujúci človek vie, že klasifikácia žiaka / študenta nikdy nebola a nikdy nebude objektívnym odrazom jeho vedomostí. A známky už vôbec nič nehovoria o ďalších predpokladoch na vysokoškolské štúdium. Príjmať teda študentov na vysokú školu len na základe prospechu na strednej škole je omyl. Jeho dôsledkom bude ďalší pokles hodnoty (akceptácie) takto získanej kvalifikiácie.
    • Ak (niektoré) slovenské univerzity potrebujú naberať študentov „odkiaľkoľvek“ a za každú cenu, len aby boli, naznačuje to, že ponuka prevyšuje dopyt a hodnota vzdelania bude klesať.
    • Kvalitná vysokoškolská vzdelávacia inštitúcia si vyberá elitu. Pritom vie, že elitu netvorí skupina bifľošov, ale ľudia s osobnostnými predpokladmi. Tomu zodpovedá aj spôsob výberu študentov: na zvládnutie mechanických vedomostí sa kladie len primeraný dôraz a na údaje o stredoškolskom prospechu sa neberie žiaden ohľad, alebo slúžia len ako doplňujúci zdroj informácií.

    Poznámka k elite: nejde o to, že by som chcel ľudí triediť na nadľudí a podľudí. Ani nikomu nemienim upierať právo na vzdelanie. Na druhej strane – sme rovnocenní, nie rovnakí. A rozdiely medzi nami zabezpečujú jednak pestrosť života, ale aj rôzne štartovacie pozície, rôzne predpoklady a v konečnom dôsledku aj rôzne životné cesty. A nakoniec, papier z vysokej školy nehovorí nič o tom, ako bude absolvent v živote úspešný. A absolútne nič nehovorí o tom, kto je / bude akým Človekom…

    Nakoniec, ja to tým deckám prajem. Nech idú, nech študujú. Pri súčasnej situácii pracovného trhu sa s vysokou pravdepodobnosťou kdesi uchytia. Skôr ma mrzí postoj (často? väčšiny?) akademickej obce, ktorá múdrosť vymení za misku šošovice…

    « Prev - Next »