O násilí na deťoch
Laco 3 septembra, 2025
Ombudsman sa na Facebookoch pochválil, že inšpekcia v sociálnych veciach potvrdila facku dieťaťu od vychovávateľa centra pre deti a rodiny. A vo mne to vyvolalo niekoľko spomienok.
I.)
V časoch môjho vysokoškolského štúdia naša katedra zorganizovala „besedu“ so zaslúžilým vychovávateľom s dlhoročnou praxou. Počas diskusie som ho kontrontoval s tvrdením, že v tomto type zariadení dochádza k používaniu fyzického násilia voči deťom. S hrdosťou (!!!) mi potvrdil, že áno, ak to uzná za potrebné, lietajú facky aj od neho samého.
A teraz to začne byť zaujímavé: keď som namietal, že taký postup je neprofesionálny a aj protizákonný, on sa vôbec nemusel brániť – ako osy sa na mňa vrhli viaceré študentky (!!) kvázy-spolužiačky, od ktorých som si vypočul všetko možné, vrátane toho, že neviem nič o živote, atď. Chápeme sa, hej? Študentky pedagogickej fakulty, ktoré považujú za správne fackovať zverené deti.
Samozrejme, všetky tieto „kolegyne“ úspešne zoštátnicovali… Kde presne dnes (minimálne potajme) tlčú decká v niektorom z decákov, to už nie som schopný sledovať.
II.)
Keď som v mladosti pracoval ako vychovávateľ, jedného dňa som po príchode do práce našiel jedného z chlapcov s podliatinami na krku – kolega učiteľ(!) ho v amoku počas vyučovania chytil za krk… Dodnes ľutujem, že som sa vtedy neobrátil na prokurátora, akokoľvek by to nemalo trestnoprávne dôsledky. Vtedy ešte neboli foťáky v mobiloch, dôkazy nemám. Len som sa obrátil so sťažnosťou na riaditeľa zariadenia, ktorý mi síce v rozhovore medzi štyrmi očami pritakával a vyjadroval svoje porozumenie môjmu rozhorčeniu, ale zároveň to bolo všetko, čo zo svojej pozície urobil. A dodnes sa v médiách vyjadruje ako jeden z odborníkov na náhradnú starostlivosť.
III.)
Minulý rok nám jedna zamestnankyňa nemenovaného detského domova na strednom Slovensku (dnes sa to volá „centrum pre deti a rodinu“) pokojne a bez akéhokoľvek zaváhania rozprávala o tom, ako bije malé deti, ktoré má na starosti. Keď hovorím o „malých deťoch“, naozaj hovorím o deťoch vo veku 2-5 rokov.
IV.)
Fyzické násilie je nepochybne dodnes prítomné aj v mnohých rodinách. Ale celý môj život ma špeciálne dráždi, keď sa k nemu hlásia aj „profesionáli“ a „odborníci„. Špeciálne tí, ktorí majú sanovať alebo nahrádzať chýbajúcu alebo zlyhávajúcu rodinu. A riešia sa len tie výnimočné prípady, ktoré prebublú na verejnosť. Vtedy sú všetci prekvapkaní a rozhorčení a páchateľa akože potrestajú.
Všetci sa navonok hrajú na dodržiavanie zákona a rešpektovanie práv. Frázy a prázdne reči. A v skutočnosti…
