Rozumiem tomu dobre?

14 augusta, 2007

„V novele Zákonníka práce sa mení celé ustanovenie o pracovnej pohotovosti. Podľa nových ustanovení je čas, počas ktorého sa zamestnanec zdržiava na pracovisku a je pripravený na výkon práce, ale prácu nevykonáva, jeho neaktívnou časťou pracovnej pohotovosti, ktorá sa považuje za pracovný čas. Za takýto čas dostane zaplatené akoby pracoval, prípadne sa dohodne na čerpaní náhradného voľna.“ (zdroj: Čo sa mení v zákonníku práce (3) – etrend.sk)

Rozumiem tomu dobre? Zamestnanec, ak je v rámci pracovnej pohotovosti na pracovisku, ale nerobí nič, váľa si šunku, len je k dispozícii „keby niečo“, bude mať tento čas -hoci nepohol ani prstom – zaplatený rovnako, ako keby poctivo a slušne makal, ako sa sluší a patrí? Ďakujem, neprosím! (A hryziem si do jazyka, aby som nepovedal, že je to sprosté okrádanie zamestnávateľov, tak typické pre ľavicový spôsob „myslenia“)

Ak by som bol vystavený takejto situácii v úlohe zamestnávateľa, tak okamžite robím niekoľko krokov:

  • reorganizácia spôsobu práce – pracovnú pohotovosť nahrádzam inými formami (viacsmenná prevádzka, práca na doma a pod.)
  • zmena pracovných zmlúv a pracovných náplní pre všetkých zamestnancov, ktorých sa to týka
  • zaškolenie zamestnancov do nových aktivít tak, aby každý človek, ktorý bol pred tým „v pohotovosti“ mohol svoj čas čakania na svoju hlavnú pracovnú úlohu využiť účelne a efektívne na nejakú menej náročnú, časovo nenáročnú alebo podrobne štrukturovateľnú úlohu, ktorú môže kedykoľvek prerušiť…

Príklad:
Laborant/ka v zdravotníckom zariadení v nočnej pohotovosti. Jednu noc môže mať práce vyše hlavy, lebo službukonajúci alebo pohotovostný lekár potrebuje nejaké vyšetrenia v akútnych prípadoch, ktoré rieši. Inú noc má voľnú, a len čaká… takýto čas by kľudne mohol/la napríklad spracovávať výkazy pre zdravotné poisťovne, PN-ky pre pacientov, alebo niečo podobné.

Ak sa zamestnanec zdržiava na pracovisku, ale prácu nevykonáva, odo mňa nikdy neuvidí ani korunu. „Ušetrené“ prostriedky radšej rozdám na odmenách pre tých, ktorý vytvárajú reálne hodnoty. Prideliť zamestnancovi, ktorý nemá čo robiť nejakú zmysluplnú prácu považujem za lepšie, než ho platiť za ničnerobenie. Je to lepšie nielen pre zamestnávateľa, ale i pre samotného pracovníka, pretože zvyknúť si na zárobok bez práce je morálne deformujúce (a okrem iného je to neférové voči tým kolegom, ktorí si svoju mzdu musia skutočne zaslúžiť.)