Ulica či decák?

jún 13th, 2007

Väčšina detí vyrastá v milujúcom a starostlivom rodinnom prostredí, v ktorom sa rodičia usilujú poskytnúť svojim deťom to najlepšie vo všetkých mysliteľných smeroch. Samozrejme, vo väčšine rodín je prirodzené, že nie všetky stratégie sú úspešné a počas života sa vyskytnú rôzne situácie, ktorým bežná rodina musí čeliť – viac alebo menej úspešne.

Okrem tejto väčšinovej skupiny vyrastajú medzi nami aj deti mladí ľudia, ktorí toto nemali (nemajú) šťastie na milujúcu a starostlivú rodinu. Ide najmä o dve kategórie detí:

  • deti, ktoré vyrastajú mimo rodinného prostredia, v niektorej inštitúcii, z ktorých sú na Slovensku najznámejšie detské domovy.
  • deti, ktoré síce formálne žijú v rodine, ale táto je dysfunkčná, čo znamená, že svoje funkcie neplní. Keď rodina neposkytuje svojim deťom základnú starostlivosť ani výchovu, pomoc či lásku, smelo môžeme hovoriť o deťoch ulice.

Pri laickom pohľade môže byť spojenie dvoch rozdielnych skupín do jedného vreca ohrozených detí prekvapivé – veď v takom detskom domove sa o deti starajú tety vychovávateľky a ďalší personál, majú strechu nad hlavou, pravidelnú teplú stravu, prístup k vzdelaniu, atď. V skutočnosti sú však obe skupiny detí rovnako ohrozené, pretože to, čo obom chýba, je uspokojenie tých najzákladnejších ľudských potrieb:

  • potreba lásky – potreba milovať niekoho a byť niekým milovaný. Každý jeden človek potrebuje mať puto k druhým ľuďom, najmenej k jednému človekovi, ale radšej k viacerým. Počas celého života musíme mať aspoň jedného človeka, ktorý o nás stojí a na ktorom nám záleží. Ak takáto emocionálna väzba neexistuje, človek žije osamotený a frustrovaný aj uprostred masy.
  • potreba vlastnej hodnoty – čo je opäť potreba prejavujúca sa v interakcii s druhými, keď každý človek potrebuje mať hodnotu pre seba samého a zároveň potrebuje, aby mal hodnotu pre niekoho druhého.

Pokiaľ inštitúcia náhradnej starostlivosti (detský domov a pod.) nedokáže napomôcť dieťaťu, aby si v rámci nej mohlo tieto potreby uspokojiť – a skutočne nedokáže – jej starostlivosť klesá na úroveň základnej údržby (jedlo, hygiena, odev, spánok, dozor). Som presvedčený, že na zdravý a harmonický rozvoj dieťaťa takýto základný balíček služieb nepostačuje. Zároveň očakávam, že k rovnakému záveru dôjde aj každý súdny človek so štipkou empatie.

V okamihu, keď som si ja sám uvedomil, že detský domov nie je pre dieťa to správne miesto, sa vynorila základná dilema: čo je lepšie – zlá rodina alebo žiadna rodina? Na túto otázku neexistuje jednoznačná správna odpoveď. Ľudia, ktorí pracujú v systéme starostlivosti zjavne (podľa svojich činov) preferujú odpoveď “žiadna rodina”. Ja sám sa skôr prikláňam k druhej možnosti – našťastie nie som sám – a hneď dopĺňam, že existuje aj dodatok: celá táto dilema je dôsledkom súčasného systému starostlivosti o deti, vyrastajúce mimo vlastného rodinného prostredia. A pritom by to mohlo vyzerať úplne inak…

Článok je súčasťou seriálu o náhradnej starostlivosti. Súvisiace:

  • .Týždeň – Zavrite detské domovy
  • Ulica či decák? – aktuálny článok
  • Tri traumy – siroty
  • Tri traumy – opustené a nechcené deti
  • Tri traumy – nemorálny systém – pripravujem…
  • Trackback URI | Comments RSS

    Leave a Reply

    For spam filtering purposes, please copy the number 2072 to the field below: