Laco 18 júna, 2007
Deti, vyrastajúce v inštitucionálnej starostlivosti mimo prirodzeného rodinného prostredia majú niečo spoločné – každé z nich je zranené niektorým z troch druhov životnej traumy:
- Dieťa je traumatizované stratou rodičov
- Dieťa od narodenia vyrastá bez rodičovskej opatery
- Dieťa je traumatizované vytrhnutím z rodinného prostredia
Snáď každá pôrodnica má zbierku smutných skúseností s matkami, ktoré krátko po pôrode opustia svoje dieťa. Ďalšie deti sa z času na čas objavia v hniezdach záchrany. V časoch mojej rebelskej mladosti ma krkavčie matky privádzali do zúrivosti. Dnes som už v hodnotení opatrnejší. Nemám už ani odvahu ani tú drzosť súdiť matku, ak nepoznám situáciu, ktorá jej možno pripadá zúfalá a bez východiska. Bez ohľadu na to, či cítim hnev alebo ľútosť, nechcené a opustené deti sú stále realitou.
Šanca takéhoto bábätka na život v plnohodnotnej rodine je veľká. Nie je však istá. Nezanedbateľná skupina rodičov, ktorí uvažujú nad adopciou, si vysnívajú blonďavé dievčatko s veľkými modrými kukadlami. Stačí mať tmavšiu farbu pokožky, naznačujúcu príslušnosť k istému etniku a prípadne nejaké to postihnutie a šance na náhradnú rodinu sa znižujú. Nebudem to záujemcom o adopciu vyčítať. Dôsledkom však je, že nie každé právne voľné dieťa svoju náhradnú rodinu získa alebo jej nájdenie môže nejaký čas trvať.
Čo však v takom prípade? Situácia dieťaťa, ktoré od najútlejšieho veku vyrastá bez intímneho kontaktu s matkou, je špecifickým prípadom, výrazne odlišným od dieťaťa v rodine. Takéto deti trvalo citovo strádajú. Odborná literatúra sa oháňa množstvom odborných slov, ktoré majú vysvetliť nepriaznivé dôsledky takéhoto javu: materská deprivácia, frustráciu, anxieta, dezorientácia, fixácia patologických postojov, znížená schopnosť vedomej regulácie správania, znížená socialibita, deformovaná alebo absentujúca individuácia, atď.
Na pochopenie tohto fenoménu netreba mať doktorát. Je to úplne jednoduché – aj keď si to nepamätáme z vlastného najranejšieho detstva, videli sme to u mladších súrodencov alebo u detí našich priateľov a známych, alebo to zažívame so svojimi vlastnými deťmi: keď bábätko plače, matka odkladá všetko, čo má a ponáhľa sa k nemu aby ho vzala na ruky a postarala sa o ten veľký problém, ktorý ho trápi – pričom sama zisťuje, čo je ten problém vlastne zač. Či je dieťa hladné, alebo má plnú plienku, alebo ho bolí bruško, alebo sa nudí, alebo…
A teraz si predstavme taký dojčenský ústav…
Dojčenský ústav je (bol) špeciálny druh zariadenia pre deti vyrastajúce mimo rodinného prostredia, v ktorom boli umiestnené najmenšie deti. Keď vyrástli z periniek či dupačiek, boli preložené do „riadneho“ detského domova (čo je problém samo o sebe).
…kde má zdravotná sestra na krku celé oddelenie malých postieľok s bábätkami. Bola rada, ak ich stihla nakŕmiť, okúpať a prebaliť. Láskyplný materský rituál plný hladkania, mojkania, masírovania, úsmevov, rozprávania, žvatlania, cvičenia… sa v masovom meradle nevyhnutne musí zredukovať na manuálnu produkciu: vanička – plienka – fľaša s mliekom. Že bábo v postieľke plače? No čo robiť, keď na rade je ďalších desať?
Ilustračné foto nie je zo žiadneho slovenského dojčenského ústavu, ale z knihy Desmonda Morrisa – Lidský živočích. (Balios, Praha, 1997) Krásne však vystihuje problém masovej inštitucionálnej starostlivosti.
Čo však urobí bábätko, keď jeho jediný nástroj na privolanie pomoci nefunguje? Keď plače a nik nepríde? Časom prestane… Lebo to nemá zmysel… Tá najzákladnejšia otázka pre toto obdobie – dôvera vs. nedôvera – bola zodpovedaná takým spôsobom, na ktorom sa ďalej nedá stavť.
V žiadnom prípade nechcem povedať, že pracovníčky takéhoto zariadenia boli beštie. Možno ich to aj trápilo a ak sa cez to nedokázali preniesť, tak odišli. Alebo – keďže človek nedokáže dlhodobo fungovať v permanentnej frustrácii z vlastnej bezmocnosti zmeniť stav vecí – si na to jednoducho zvykli. Aj keď to môžeme nazvať inak: otupeli.
Platí to aj v neskoršom veku: ak je dieťaťu zle a jeho večera sa vybrala „pozrieť sa na čerstvý vzduch“, milujúci rodiť sa v prvom rade stará o to, ako pomôcť dieťaťu. Zamestnanec to bude vnímať ako problém, ako robotu navyše. A teraz rýchlokurz empatie: v prvom prípade dieťa napriek nepríjemnému fyzického stavu zažíva záujem a starostlivosť milujúcej a milovanej osoby. V druhom prípade zažíva pocit odmietnutia a odsúdenie. Bez ohľadu na to, či bolo vyslovené, alebo si to dotyčná osoba „len myslela“. (Deti sú veľmi vnímavé. A zranené deti sú vnímavé dvojnásobne.)
Po niekoľkých voľných dňoch som prišiel do práce. Rýchle zoznámenie s najnovšími udalosťami: jedno dievčatko umiestnené do zdravotnej izolácie. Záznam v dokumentácii: svrab. OK, hovorím si, idem sa na ňu pozrieť. Prídem do miestnosti. Dievčatko poslušne leží v posteli. Na zemi – tácka s tanierom a príborom. Prehltol som nadávku na ľudí, ktorý absenciu stola v miestnosti riešia takto. Pýtam sa:
– „Ako sa máš?“
– „Dobre, ujo Laco.“
– „No čože sa ti to stalo?“
– „Teta Natália si všimla, že mám na koži nejaké vyrážky, tak ma dala sem.“
– „A boli ste u lekára?“
– „Nie“
Najprv ma napadlo, že som si v dokumentácii zle prečítal dátum:
– „Ako dlho si tu?“
– „Tri dni.“
V tom okamihu to vo mne začínalo vrieť. Ale ešte stále s úsmevom som sa ňou rozprával ďalej. Keď som však zistil, že za celé tri dni videla iba tetu pomocnú vychovávateľku, vždy len vtedy, keď jej doniesla tácku s jedlom, ktorú štítivo položila v bezpečnej vzdialenosti na zem, neudržal som sa a dievčatko som objal a držal v náručí, ovládajúc sa, keď sa začala zdôverovať, ako jej tu bolo samej smutno… V tej chvíli som si prial, aby ten svrab skutočne mala, aby som ho chytil aj ja a aby som nakazil všetkých, ktorým to bolo jedno…
O polhodinu na to už malá cupitala k lekárke. Tragikomický bol záver, keď doktorka diagnostikovala: ekzém.
Pre istotu ešte raz: ak ste príliš malým človiečikom, ktorý sa o seba nemôže starať sám a nikomu na vás nezáleží, obyčajný ekzém môže stačiť, aby vás zdravotnícky nekvalifikovaná osoba na tri dni zavrela do miestnosti, kde neuvidíte nikoho. Pardon, kde uvidíte len jednu osobu pár krát za deň, ktorá vám donesie tácku s jedlom. A s odporom k pacientke („Ktovie kde ten svrab chytila.“) ju položí v bezpečnej vzdialenosti… na zem…
Zúfalstvo riešení, ktoré opustené či nechcené dieťa ponechá opustené a nechcené v kolektíve ďalších opustených a nechcených je o to trpkejšie, že nejde o zaostalú zem tretieho sveta, ani o dávnu minulosť. Je to skrytá realita tretieho tisícročia na Slovensku. Uviedol som len jeden zo svojich zážitkov. Nie je však jediný.
Odlúčenie od rodiny alebo úplná absencia milujúcej a milovanej osoby, s ktorým by dieťa mohlo vytvoriť intímny symbiotický vzťah, je pre každé dieťa traumou. K takejto situácii by preto malo dochádzať skutočne len vo výnimočných prípadoch, po vyčerpaní všetkých iných riešení.
Mám pochybnosti, či akékoľvek zariadenie so svojimi „tetami“ a „ujami„, ktorí si tam chodia odpracovať svoju smenu, dokážu zabezpečiť dieťaťu všetko to, čo potrebuje:
- matku, ku ktorej môže priľnúť a potom sa od nej odpútať v procese osamostatnenia sa.
- bezpečnú a stabilnú skupinu „svojich“ ľudí (rodičov, ďalších dospelých, súrodencov, rovesníkov)
- bohatú zásobu pozitívnych spätných väzieb, hlavne nepodmienenej lásky, prejavov záujmu, pochvál a ocenení (vrátanie ocenenia snahy, nielen dosiahnutého výkonu, s povzbudením a poukázaním na úspechy, ktoré prídu časom)
- dostatok vzorov, od ktorých sa môže učiť a podnetov, vďaka ktorým sa môže rozvíjať.
- spoľahlivý morálny kompas v podobe rozprávok, príbehov o dobre a zle, správnych a zlých činoch
- veku primeranú mieru slobody a zodpovednosti (za výber činnosti, i za vlastné konanie)
Existuje len jediná inštitúcia, ktorú ľudstvo vymyslelo a ktorá dokáže dieťaťu toto všetko zabezpečiť. Volá sa rodina. A je jedno, či to bude rodina biologická, adoptívna, pestúnska či iná. Pretože, ako hovorí Zdeněk Matějček: „Neexistuje hlas krvi. Dieťa prijíma za matku tú osobu, ktorá sa k nemu matersky správa.“
Článok je súčasťou seriálu o náhradnej starostlivosti. Súvisiace:
.Týždeň – Zavrite detské domovy
Ulica či decák?
Tri traumy – siroty
Tri traumy – opustené a nechcené deti – aktuálny článok
Tri traumy – nemorálny systém – pripravujem…
Tags: deti, detský domov, opatera, starostlivosť, výchova
