laco May 18th, 2007
Časopis týždeň plánuje nejaké zmeny. A keďže jeden rozhovor si chcem špeciálne uchovať, pre archívne účely si ho dávam sem. Hlavne preto, že mi z duše hovorí… (Originál článku)
Zavrite detské domovy
JURAJ KUŠNIERIK, EVA ČOBEJOVÁ
Na Slovensku od roku 1990 stúpa počet detských domovov. Hoci sa čoraz viac hovorí o ich škodlivosti, stále sa investujú stovky miliónov do ich prestavby namiesto budovania iných foriem starostlivosti o deti. Tento trend je pre britského psychológa Kevina Browna obrovským sklamaním.
.väčšina Slovákov zrejme považuje detské domovy za normálnu súčasť starostlivosti o opustené deti. Existujú aj v Británii?
Tam takéto inštitúcie neexistujú.
.čo sa teda u vás stane s nechcenými, opustenými deťmi?
Idú do rodinnej opatrovateľskej starostlivosti, kde sa o ne starajú profesionálni opatrovateľskí rodičia. Tam zostávajú až do súdneho rozhodnutia, na základe ktorého sa buď vracajú do pôvodnej rodiny, ak tá prešla sanáciou a funguje, alebo súd rozhodne, že sú voľné na adopciu.
.má význam zachraňovať rodiny, kde sú rodičia alkoholici alebo drogovo závislí?
Aj keď sú rodičia narkomani či alkoholici, máme snahu pomôcť im dostať sa z toho a nebrať dieťa z rodiny. Dieťa musí preč z rodiny, len keď je fyzicky alebo sexuálne ohrozené. Ak je dieťa iba z času na čas zanedbávané – keď sú napríklad rodičia pod vplyvom drog alebo alkoholu – vstupujeme do tejto rodiny a pýtame sa, ako by sme jej mohli pomôcť pri výchove dieťaťa. Ak to nefunguje, dôjde k oddeleniu dieťaťa od rodičov. Šok z toho, že im je dieťa odobraté, často vedie rodičov k zmene. Kým je dieťa v opatrovateľskej starostlivosti, dostávajú šancu bojovať so svojimi závislosťami. Až keď to stroskotá a rodičia sa nechcú alebo nemôžu zmeniť, dieťa je uvoľnené na adopciu.
.to tak bolo v Británii vždy alebo sa systém menil postupne?
Zlomom bola druhá svetová vojna. Aby sme deti ochránili pred bombardovaním, presťahovali sme ich z miest na vidiek. Ľudia na vidieku ich vlastne mali v „opatrovateľskej starostlivosti,“ za čo dostávali od štátu aj peniaze. Aj deti zo sirotincov a „detských domovov“ v mestách išli na vidiek do opatrovateľskej starostlivosti. Tak vyšlo najavo, že táto starostlivosť stojí zlomok toho, čo starostlivosť inštitucionálna. Po vojne sa preto sociálna starostlivosť o deti sústredila na opatrovateľské rodiny. Udržiavať pri živote inštitúcie bolo nezmyselné. Ústavy pre deti tvrdo kritizovali aj detskí psychológovia. Dokazovali, že tieto inštitúcie vytvárajú predpoklady pre delikventné a kriminálne správanie.
.takže zrušenie detských domovov napomohla najmä vojna?
Nielen u nás, aj v Nemecku a Rakúsku mali po vojne veľa sirôt. Oni zaviedli systém tzv. „SOS dedín“. Vytvorili umelé rodiny s jednou matkou a maximálne desiatimi deťmi, žijúcimi v rodinnom dome v rámci „SOS dediny“. Aj Sovieti mali po vojne – podobne ako Briti či Nemci – veľa opustených detí. Ich riešením bolo vytváranie veľkých ústavov, centrálne riadených detských domovov.
.v západnej Európe vôbec neexistuje ústavná starostlivosť o deti?
Existuje, ale deti v takýchto ústavoch zostávajú oveľa kratšie. Deti do piatich rokov by pritom v ústavnej starostlivosti nemali byť za žiadnych okolností. Každý uznáva nevyhnutnosť ústavov pre tínedžerov, lebo tí môžu byť nebezpeční pre seba aj svoje okolie. Niekedy opatrovateľské rodiny skolabovali, keď napríklad opatrované dieťa zapálilo dom alebo sa násilne správalo k súrodencom.
.zlyhávajú teda aj opatrovateľské rodiny?
Iste, aj tam môže dôjsť k rozpadu rodiny či k nezvládnutiu výchovy detí. Tieto veci však takmer nikdy nehrozia, ak sa do opatrovateľskej starostlivosti dostane dieťa vo veku do piatich rokov.
.nie je problémom krajín, ako je Slovensko, nedostatok opatrovateľských rodín?
Áno, je ich málo. Lebo štát sa nestará o to, aby ich bolo dosť. Keď v krajine nie je dostatok pilotov či doktorov, systém vzdelávania a systém ponuky a dopytu ich jednoducho vytvorí. Keď nie je dostatok opatrovateľských rodín, treba jasne identifikovať potrebu, vytvoriť o nej verejné povedomie a záujemcom ponúknuť slušnú finančnú odmenu.
.peniaze by mohli zlákať aj ľudí, ktorí túto prácu odborne ani ľudsky nezvládnu.
Náhradné rodičovstvo a opatrovateľská starostlivosť je profesia, tak ako, povedzme, sociálna práca. Títo ľudia nie sú „babysiteri“. Treba nájsť ľudí s odborným vzdelaním a rodičovskými zručnosťami potrebnými na výchovu ťažšie vychovávateľných detí a detí, ktoré prežili traumy. Keď ich nájdete, treba im dobre zaplatiť za náročnú prácu, ktorú vykonávajú. Tým, ktorí sa starajú o postihnuté deti, treba zaplatiť ešte viac. Iným bude treba platiť za to, že budú mať ustavične voľnú posteľ v prípade neočakávaných udalostí.
.je situácia na Slovensku výnimočná v rámci bývalého sovietskeho bloku?
Výnimočné je len to, ako sa v súčasnosti k problému stavia slovenská vláda. Tá sa nedávno rozhodla investovať 500 miliónov korún do prestavby detských domovov. Chcú zmeniť internátne zariadenia na tzv. „zariadenia rodinného typu“. Rodinné oddelenia však nevzniknú len zmenou priečok v budove. Na to, aby vznikla „rodinná“ atmosféra, musí byť vzťah jednej matky s jedným dieťaťom. To sa však v slovenských detských domovoch nemení.
.prečo podľa vás slovenská vláda takto postupuje?
Neviem. V Rumunsku sa napríklad rozhodli zavrieť detské domovy pre najmenšie deti a všetky deti presunúť do rodinnej starostlivosti. Od prvého januára 2007 je tam protizákonné umiestniť dieťa do dvoch rokov do ústavnej starostlivosti.
.čo je kľúčový problém dieťaťa vyrastajúceho v detskom domove?
Jednoducho povedané: dieťa vyrastajúce v detskom domove sa nenaučí milovať a nenaučí sa, aké je to byť milované. Dieťa vyrastajúce v rodine sa to prirodzene učí. To je hlavný rozdiel. Dieťa v detskom domove sa spolieha na obranné mechanizmy, spočívajúce v stratégii: nedôveruj nikomu, len sebe. V rámci danej situácie to je veľmi rozumný postoj. Preto sú tieto deti nedôverčivé, a majú tendeciu testovať, či láska, ktorú zrazu dostanú, je skutočne bezpodmienečná.
.v rámci svojho testu teda trápia náhradných rodičov…
Iste, tínedžer vyrastajúci v detskom domove, ktorý sa ocitne v milujúcom prostredí, bude robiť zámerné kroky. Napríklad zapáli váš dom – aby zistil, pokiaľ až môže ísť bez toho, aby bol odmietnutý.
.nie je rodina s bezpodmienečnou láskou príliš vysokým ideálom?
Bezpodmienečná láska nie je romantický ideál. Znamená len to, že výchova dieťaťa nie je vždy len radosťou. Keď sa vaše dieťa pozvracia, pýtate sa ho najprv, ako sa cíti a čo ho bolí. A potom umyjete dlážku. Sestry v detskom domove tiež umyjú dlážku, ale celé to vnímajú ako „pracovný problém“ a majú stratégie, ako takýmto situáciám predchádzať.
.nemôžu aj vychovávatelia poskytnúť deťom v domovoch istý druh lásky?
Deti v domovoch trpia, pretože nemajú rodičov. Keď sa k takémuto dieťaťu emociálne priblížite, túto bolesť pocítite. Zamestnanci detských domovov si preto vytvoria obranné mechanizmy na to, aby sa k deťom v domove príliš nepriblížili. Deti tak vyrastajú v prostredí emociálnej deprivácie. Nie je to však chyba pracovníkov týchto zariadení. Sú to často úžasní ľudia, ktorí robia, čo môžu, ale v zlom systéme. Sú často frustrovaní z toho, že deťom môžu dať len základnú starostlivosť. Nepomôžu ani tréningy a vzdelávanie – to len prehlbuje frustráciu.
.prečo podľa vás u nás tieto inštitúcie stále existujú?
Preto, že sa ľudia boja straty moci, riaditelia týchto zariadení sa boja o svoje pracovné miesta. Boja sa, že ak sa zmení povaha ich práce, budú mať menej moci. Ale tieto inštitúcie by predsa nemali existovať na to, aby napĺňali potreby svojich manažérov.
.ako ste sa dostali k tejto práci?
Študoval som detskú psychológiu a 25 rokov som sa venoval štúdiu násilia v rodinách, zneužívaniu detí a zanedbávaniu výchovy. To ma viedlo k hľadaniu možných riešení takýchto kritických situácií.
.na čo ste prišli?
Najlepším spôsobom, ako predísť zneužívaniu a zanedbávaniu detí, sú fungujúce komunitné služby. Teda navštevovanie rodín – tak, aby bol možný problém čo najrýchlejšie zachytený a aby bola nádej na pozitívnu zmenu v rodine prv, než dôjde k násiliu a rozpadu. Keď sa však násiliu nepodarí predísť, treba do toho vstúpiť a ponúknuť riešenie problému. Vtedy povieme matke, aby spolu s deťmi odišla od násilného manžela a našla spolu s dieťaťom dočasné bezpečie v útulku. Mali by existovať aj služby pre násilných mužov, ale tie sú zatiaľ aj vo Veľkej Británii na veľmi nízkej úrovni.
.pracovali ste tri roky v Rusku, tri roky v Rumunsku. Boli to úspešné misie?
Do určitej miery. Podarilo sa nám zaviesť nový, lepší systém starostlivosti o krízové rodiny v Samare, ktoré nebrali dieťa z rodinného prostredia a neoddeľovali ho od matky. Počet detí, ktoré vyrastali mimo rodiny, sa v tomto meste výrazne znížil. V Rumunsku sa nám podarilo zaviesť pomerne dobre fungujúci systém komunitných služieb, ktoré viedli k výraznému zníženiu počtu detí v inštitucionálnej starostlivosti. Pre zdravé deti to funguje celkom dobre.
.vaše skúsenosti sú zaujímavé aj pre Európsku komisiu. Čo ste bruselským úradníkom poradili?
Potrebujeme vedieť počet detí vyrastajúcich v detských domovoch, mimo rodiny v jednotlivých krajinách Únie. Potrebujeme teda zistiť, v ktorých krajinách je najhoršia situácia, a potom im im pomôcť zaviesť rodinný spôsob starostlivosti o opustené deti.
.kde je to najhoršie?
Výsledky sú pre mnohých ľudí prekvapivé. Najhoršia situácia nie je v najchudobnejšej krajine, ale v Českej republike. Šesť detí z tisíc vyrastá v inštitucionálnej starostlivosti. Na druhom mieste je Belgicko, kde je tento pomer 5 ku 1000. Belgicko má neslávnu reputáciu v ochrane detí, to je všeobecne známe. Príliš veľa detí zverujú inštitúciám – hoci treba povedať, že v nich strávia oveľa menej času, než je bežné v strednej a východnej Európe. Potom nasleduje Bulharsko, Lotyšsko, Litva, Maďarsko a Rumunsko s tromi deťmi z tisíca v inštitucionálnej starostlivosti – čo je výrazné zlepšenie oproti nedávnej minulosti. Slovensko je hneď za Rumunskom na ôsmom mieste.
.aké sú vaše skúsenosti so Slovenskom?
Ako detský psychológ som prišiel do Československa v roku 1991, stretol som sa s profesorom Matějčekom a bol som s ním v kontakte až do jeho smrti. Vtedy, začiatkom 90. rokov, som bol veľmi optimistický. Očakával som, že v Čechách a na Slovensku sa starý, deti poškodzujúci systém veľmi rýchlo zmení. Dnes, po šestnástich rokoch, je mojím základným pocitom obrovské sklamanie.
.prečo sklamanie?
Nové členské krajiny, ako napríklad Rumunsko a krajiny, ktoré sa necítia v EÚ úplne bezpečne (napríklad pobaltské štáty), s nami aktívne spolupracujú a hľadajú riešenie situácie. V týchto krajinách vždy rokujeme priamo S ministrami, v Rumunsku dokonca s premiérom. Tu sa nedostanem ani k vedúcemu odboru na ministerstve. Hoci tento projekt je súčasťou oficiálnej agendy EÚ a Svetovej zdravotníckej organizácie amy budeme týmto organizáciám podávať správy o tom, či sú štátni úradníci ústretoví pri napĺňaní toho, na čo sa zaviazali. Nie som si istý, či odmietanie dialógu je zo strany ministerstva múdre.
.čiže na slovenskom ministerstve práce ste neuspeli?
Nie. Kompenzuje to hádam len fakt, že Nadácia Socia sa tejto agendy s vedomím ministerstva chopila a my sme dostali od ministerstva oficiálny list, v ktorom nám oznamujú, že je to z hľadiska ministerstva v poriadku.
.čo by podľa vás bolo treba na Slovensku urobiť?
Zavrieť celý systém inštitucionálnej starostlivosti naraz. Treba si vybrať detský domov, ktorý má riaditeľa so silou a imagináciou na to, aby spochybnil systém, ktorého je súčasťou a pomôcť mu jeho detský domov zmeniť na denné krízové centrum, prípadne útulok pre matky s deťmi. Treba urobiť takýto projekt a ukázať celej krajine, že sa to dá. To sa dá urobiť v horizonte troch až šiestich mesiacov. Súčasťou tohto programu by malo byť, samozrejme, aj vytvorenie dostatočného množstve opatrovateľských rodín v danej oblasti.
.je niečo také na Slovensku reálne?
V Nórsku, na Islande či v Slovinsku máme tie isté problémy: máme matky alkoholičky a narkomanky, násilníckych a deti zneužívajúcich otcov a tiež zachraňujeme deti tým, že ich oddelíme od ich rodín. Ani v jednej z týchto krajín však neexistujú detské domovy. Je v nich vytvorená sieť opatrovateľských rodín. Ak sa to dá v Slovinsku, neexistuje žiadny dôvod, prečo by sa to nemalo dať na Slovensku. Veď veľká časť Európy si tieto dve krajiny aj tak často mýli (smiech.)
KEVIN BROWNE
je britský psychológ, ktorý pracuje na University of Birmingham ako riaditeľ Centra pre forenznú a rodinnú psychológiu a zároveň je aj riaditeľom Centra pre spoluprácu so Svetovou zdravotníckou organizáciou (WHO) zameraného na starostlivosť o deti a ich ochranu. Dvanásť rokov bol výkonným riaditeľom Medzinárodnej spoločnosti na prevenciu zneužívania a zanedbávania detí (ISPCAN). V súčasnosti pôsobí ako konzultant Európskej komisie, Unicefu, Svetovej banky a Svetovej zdravotníckej organizácie pre stratégie a školenia v oblasti starostlivosti o deti a ich ochranu.
Na tento článok nadväzujem seriálom o náhradnej starostlivosti:
Ulica či decák?
Tri traumy – siroty
Tri traumy – opustené a nechcené deti
Tri traumy – nemorálny systém – pripravujem…
Tags: .týždeň, detský domov
