Na VŠ nie sú, tak kde sa stratili?

19 augusta, 2009

Na vysoké školy sa stále dostane iba malá časť detí z detských domovov. Hoci v minulom akademickom roku sa ich počet mierne zvýšil na 76, rok predtým zas klesol z 80 na 63 študentov … Najčastejšou voľbou ďalšieho štúdia detí z domovov bola sociálna práca, pedagogika či vychovávateľstvo. Na Slovensku existuje zhruba 80 štátnych a dve desiatky neštátnych domovov, v ktorých žijú asi štyri tisícky detí.
SME: Na vysokých školách študuje stále málo detí z domovov

A kde sú tí ostatní?

– Z odsúdených na výnimočné tresty odňatia slobody (20 a viac rokov, doživotie) tvoria bývalí chovanci cca 20%.
– 7 z 10 prostitútiek, ktoré pracujú na krajniciach našich ciest sú bývalé domováčky.
– Prípadne môžeme skočiť k Nota Bene alebo za Marošom Kufom do Žakoviec, aby sme zistili, že bývalí „klienti“ tvoria nezanedbateľnú časť aj medzi bezdomovcami.

Nielenže málo detí z domovov študuje na vysokých školách. Priveľa z nich rôznym spôsobom v ďalšom živote zlyháva. Systém našej „starostlivosti“ zjavne nefunguje. Ale nedokázali sme ho zrušiť a nahradiť vhodnejším. Pritom je to jednoduché, netreba na to žiadnu vysokú školu, stačí kúsok obyčajného ľudského porozumenia: Každé dieťa potrebuje rodinu. Každý človek potrebuje mať aspoň jedného človeka, ktorý ho bude milovať a ktorého bude môcť milovať. Bez podmienok.

Vyjadrenia niektorých pseudoprofesionálov z brandže sú v priamom rozpore s týmto jednoduchým tvrdením: Riaditeľka reedukačného centra v Hlohovci Blažena Kuľhavá: „Východiskom nie je zahrnúť ich láskou a bezpečím, ale snažiť sa naučiť ich, aby boli schopní rešpektovať pravidlá spoločnosti.“ Riaditeľ reedukačného centra v Sološnici Vladimír Guba: „Ľudské práva na nás šliapu, nemôžeme deti trestať“ a na inom mieste: „Musia byť sústavne pod kontrolou, ak by na chvíľu neboli, ihneď by to využili.“ (SME: Polepšovne deti veľmi nepolepšia)

Potrebujeme riešenia, ktoré deti nebudú umiestňovať k emocionálne plochým a otupeným poloprofesionálom. Deti, pri ktorých je šanca na zlepšenie situácie v pôvodnej rodine, z ktorej boli odňaté, by mali byť umiestnené v dočasných náhradných rodinách. S pôvodnou rodinou by mali pracovať terénni sociálni pracovníci a po odstránení problému – príčiny odňatia detí – by sa deti mohli vrátiť k svojej pôvodnej rodine. A tie deti, pri ktorých táto šanca neexistuje, by mali byť uvoľnené na adopciu, prípadne umiestnené v rodinách s inou formou náhradnej starostlivosti: pestúnstvo, opatrovateľstvo, profesionálne náhradné rodiny. Podľa reprezentatívneho prieskumu verejnej mienky k téme adopcie a pestúnskej starostlivosti, ktorý v októbri 2006 uskutočnila agentúra MVK(PDF, 64,2 kB), si takmer každý piaty respondent vie predstaviť, že by si adoptoval alebo vzal do pestúnskej starostlivosti dieťa z detského domova. Ochotných záujemcov by sme našli dostatok.

Stačila by štipka ochoty riaditeľov, kurátorov a ďalších zainteresovaných – a dnes by sme už žiadne detské domovy nemuseli mať.