Som workoholik?

apríl 22nd, 2008

Vraj áno. Pracujem relatívne veľa. Čo je však podstatné, robím to rád. Mám vyslovene problém vcítiť sa do zúfalcov, ktorí sa ráno mrzuto vlečú do svojej kancelárie a len čo sa vrátia z obeda, už odpočítavajú sekundy do okamihu, kedy budú môcť vypadnúť z práce. Pozdrav na rozlúčku už niekedy zaznie až za zatvorenými dverami… Nerozumiem, prečo sa všetci naraz bijete o nákupný vozík v Tescu, tlačíte sa v električkách, potkýňate sa o seba na uliciach…

Rozumiem ešte tým, ktorí sa ponáhľajú do škôlky pre dcérku alebo chcú tráviť čas so svojimi deťmi: pri učení, pri hraní, pri tom ako rastú. A ostatní? Zakysnete pri telke? Pôjdete sa ožrať do krčmy?

Hmm, lenže ak do práce ideme ako na popravu, a z práce ufrnkneme ako kŕdel vrabcov, keď medzi nich skočí kocúr, ako potom vyzerajú výsledky takej práce?

Nooo, takto nejako to vyzerá... ;-)
Ilustračný obrázok som si požičal z halbot.haluze.sk.

Keď sme boli malí, svet naokolo nás učil, že život sa delí na dve časti: jedna časť bola nudná, dospelí ju nemali radi, robili ju preto, lebo museli. (jednak išlo o príjem a jednak za bolševika to musel robiť každý, ak nechcel ísť do basy.) Tejto zúfalej časti života sa hovorilo práca. Druhá časť života bol voľný čas, koníčky, jednoducho zábava.

My – ako deti – sme mali život rozdelený veľmi podobne: nemuseli sme pracovať, ale museli sme chodiť do školy. A škola bola nudná, deti ju nemali radi a chodili do nej len preto, lebo museli. Oficiálne to bola príprava na život, plný nudnej, nezaujímavej, neobľúbenej práce. Dospelí občas prilievali olej do ohňa, keď tvrdili, že my sa máme dobre, že to máme ľahké, že práca je ťažšia…

Pri takejto indoktrinácii sa vlastne ani nemôžem čudovať všetkým, ktorí z práce unikajú, ako sa len dá. Môžem ich len ľutovať. Pretože jedna z kľúčových vecí, ktoré som sa naučil pri všetkých pracovných aktivitách, projektoch, prácach je: ak chcem niečo robiť dobre, musím to mať rád. Musím byť pre vec nadchnutý, fascinovaný výsledkami ktoré sa mi tvoria pod rukami, ale aj samotnou cestou, ktorou sa k nim kráča.

Som teda workholik? Nemyslím… Veď ako rozdeliť čas medzi „prácu“ a „koníčky“, keď majú tak veľa spoločných prienikov? Skôr si myslím, že mám šťastie. A tí, ktorí tomu nerozumejú, môžu len ticho závidieť. Alebo urobiť niečo pre to, aby zmenili svoj nudný a nezaujímavý pracovný čas, ktorý zaberá nezanedbateľnú časť ich života, na každodenný skvelý zážitok.

2 komentáre to “Som workoholik?”

  1. sophyon 07 mája 2008 at 20:39

    …uz davno som nic lepsie necitala, tato Tvoja „uvaha“ ma nieco do seba ,
    a bezpochyby si si toho vedomi, inak by si to nepisal, len by som chcela
    povedat, ze : „nie, nie si workoholik“ …. mozem mat tu cest, ze mozem
    s Tebou zdielat rovnaku pracu a rovnakeho konicka … mam rada svoju pracu
    a dakujem, ze rozumies, preco sa ponahlam z prace … preto si Ta vazim … dakujem :o)

Trackback URI | Comments RSS

Leave a Reply

For spam filtering purposes, please copy the number 1098 to the field below: