Archive for the tag 'deti'

Kam mám ísť?

December 24th, 2009

Znal jsem kluka, bydlel blízko mě, byl to problémák
Kousal děti ve školce, malej drzej darebák
Nechtěl mluvit, nechtěl nic, nechtěl si s nikym hrát
Postupně mi došlo, že ho vlastně nemá nikdo v lásce

Continue Reading »

Mamou len na Vianoce

Január 25th, 2009

Máme tri deti, prostredné sme prijali do našej rodiny pred piatimi rokmi. Vtedy mala tri a pol roka a väčšinu svojho života prežila v detskom domove. Vedeli sme, že jej mama sa pravdepodobne z času na čas ozve. Aj to tak je a myslím, že sme to celkom zvládali. Až do týchto Vianoc, keď som odmietla jej žiadosť poslať k nej dcéru na Vianoce. Mám na to vážne dôvody a nemôžem ich tu vysvetľovať. Continue Reading »

Turecké siroty

November 12th, 2008

V aktuálnom .týždni ma zaujala krátka noticka, podľa ktorej vojvodkyňa z Yourku, Sarah Ferguson, inkognito navštívila turecké detské domovy a získala tam šokujúce zábery o desivej úrovni starostlivosti. Tí, ktorí ma poznajú osobne vedia, že toto patrí medzi moje srdcové témy. Takže som neodolal a vyštartoval získavať ďalšie informácie. Uznávam, boli americké prezidentské voľby. A aj na Slovensku sa tiež dialo všeličo dôležité. Napríklad sa riešil slovensko-maďarský futbal. Takže táto téma slovenské médiá akosi nezaujala. Ešteže máme zahraničné zdroje. Continue Reading »

Cigarety a pár cukríkov prosím

November 7th, 2008

Udialo sa pred chvíľou: Rozmaznal som sa. Do kávy si lejem veľa mlieka. A dnes mlieko došlo. Situáciu zachraňuje rýchly presun z kancelárie do malého obchodíku cez ulicu. Predo mnou pár iných zákazníkov. Robotník, ktorý si kupuje salámu vo váukovom balení, tresku a vodku. A pred ním dve deti. Staršia z dvojice nemá viac ako 14 rokov, mladšieho odhadujem na 8-9 rokov. Kupujú cigarety. Najprv ona – vybrala si, zaplatila, odišla. Potom on – vybral si značku, zaplatil, zobral výdavok. Už dvíhal nohu na odchod, ale jeho zrak sa naďalej upieral na cukríky, vyložené na pulte. Nakoniec neodolal a dokúpil si aj tie. Sladké detstvo! Continue Reading »

Tri traumy – opustené a nechcené deti

Jún 18th, 2007

Deti, vyrastajúce v inštitucionálnej starostlivosti mimo prirodzeného rodinného prostredia majú niečo spoločné – každé z nich je zranené niektorým z troch druhov životnej traumy:

  • Dieťa je traumatizované stratou rodičov
  • Dieťa od narodenia vyrastá bez rodičovskej opatery
  • Dieťa je traumatizované vytrhnutím z rodinného prostredia

Snáď každá pôrodnica má zbierku smutných skúseností s matkami, ktoré krátko po pôrode opustia svoje dieťa. Ďalšie deti sa z času na čas objavia v hniezdach záchrany. V časoch mojej rebelskej mladosti ma krkavčie matky privádzali do zúrivosti. Dnes som už v hodnotení opatrnejší. Nemám už ani odvahu ani tú drzosť súdiť matku, ak nepoznám situáciu, ktorá jej možno pripadá zúfalá a bez východiska. Bez ohľadu na to, či cítim hnev alebo ľútosť, nechcené a opustené deti sú stále realitou.

Šanca takéhoto bábätka na život v plnohodnotnej rodine je veľká. Nie je však istá. Nezanedbateľná skupina rodičov, ktorí uvažujú nad adopciou, si vysnívajú blonďavé dievčatko s veľkými modrými kukadlami. Stačí mať tmavšiu farbu pokožky, naznačujúcu príslušnosť k istému etniku a prípadne nejaké to postihnutie a šance na náhradnú rodinu sa znižujú. Nebudem to záujemcom o adopciu vyčítať. Dôsledkom však je, že nie každé právne voľné dieťa svoju náhradnú rodinu získa alebo jej nájdenie môže nejaký čas trvať.

Čo však v takom prípade? Situácia dieťaťa, ktoré od najútlejšieho veku vyrastá bez intímneho kontaktu s matkou, je špecifickým prípadom, výrazne odlišným od dieťaťa v rodine. Takéto deti trvalo citovo strádajú. Odborná literatúra sa oháňa množstvom odborných slov, ktoré majú vysvetliť nepriaznivé dôsledky takéhoto javu: materská deprivácia, frustráciu, anxieta, dezorientácia, fixácia patologických postojov, znížená schopnosť vedomej regulácie správania, znížená socialibita, deformovaná alebo absentujúca individuácia, atď.

Na pochopenie tohto fenoménu netreba mať doktorát. Je to úplne jednoduché – aj keď si to nepamätáme z vlastného najranejšieho detstva, videli sme to u mladších súrodencov alebo u detí našich priateľov a známych, alebo to zažívame so svojimi vlastnými deťmi: keď bábätko plače, matka odkladá všetko, čo má a ponáhľa sa k nemu aby ho vzala na ruky a postarala sa o ten veľký problém, ktorý ho trápi – pričom sama zisťuje, čo je ten problém vlastne zač. Či je dieťa hladné, alebo má plnú plienku, alebo ho bolí bruško, alebo sa nudí, alebo…

A teraz si predstavme taký dojčenský ústav…

Dojčenský ústav je (bol) špeciálny druh zariadenia pre deti vyrastajúce mimo rodinného prostredia, v ktorom boli umiestnené najmenšie deti. Keď vyrástli z periniek či dupačiek, boli preložené do “riadneho” detského domova (čo je problém samo o sebe).

…kde má zdravotná sestra na krku celé oddelenie malých postieľok s bábätkami. Bola rada, ak ich stihla nakŕmiť, okúpať a prebaliť. Láskyplný materský rituál plný hladkania, mojkania, masírovania, úsmevov, rozprávania, žvatlania, cvičenia… sa v masovom meradle nevyhnutne musí zredukovať na manuálnu produkciu: vanička – plienka – fľaša s mliekom. Že bábo v postieľke plače? No čo robiť, keď na rade je ďalších desať?

Bábätká v ruskej pôrodnici, zabalené do plienok, označené menovkami a uložené ako kuželky.
Ilustračné foto nie je zo žiadneho slovenského dojčenského ústavu, ale z knihy Desmonda Morrisa – Lidský živočích. (Balios, Praha, 1997) Krásne však vystihuje problém masovej inštitucionálnej starostlivosti.

Čo však urobí bábätko, keď jeho jediný nástroj na privolanie pomoci nefunguje? Keď plače a nik nepríde? Časom prestane… Lebo to nemá zmysel… Tá najzákladnejšia otázka pre toto obdobie – dôvera vs. nedôvera – bola zodpovedaná takým spôsobom, na ktorom sa ďalej nedá stavť.

V žiadnom prípade nechcem povedať, že pracovníčky takéhoto zariadenia boli beštie. Možno ich to aj trápilo a ak sa cez to nedokázali preniesť, tak odišli. Alebo – keďže človek nedokáže dlhodobo fungovať v permanentnej frustrácii z vlastnej bezmocnosti zmeniť stav vecí – si na to jednoducho zvykli. Aj keď to môžeme nazvať inak: otupeli.

Platí to aj v neskoršom veku: ak je dieťaťu zle a jeho večera sa vybrala “pozrieť sa na čerstvý vzduch”, milujúci rodiť sa v prvom rade stará o to, ako pomôcť dieťaťu. Zamestnanec to bude vnímať ako problém, ako robotu navyše. A teraz rýchlokurz empatie: v prvom prípade dieťa napriek nepríjemnému fyzického stavu zažíva záujem a starostlivosť milujúcej a milovanej osoby. V druhom prípade zažíva pocit odmietnutia a odsúdenie. Bez ohľadu na to, či bolo vyslovené, alebo si to dotyčná osoba “len myslela”. (Deti sú veľmi vnímavé. A zranené deti sú vnímavé dvojnásobne.)

Po niekoľkých voľných dňoch som prišiel do práce. Rýchle zoznámenie s najnovšími udalosťami: jedno dievčatko umiestnené do zdravotnej izolácie. Záznam v dokumentácii: svrab. OK, hovorím si, idem sa na ňu pozrieť. Prídem do miestnosti. Dievčatko poslušne leží v posteli. Na zemi – tácka s tanierom a príborom. Prehltol som nadávku na ľudí, ktorý absenciu stola v miestnosti riešia takto. Pýtam sa:
- “Ako sa máš?”
- “Dobre, ujo Laco.”
- “No čože sa ti to stalo?”
- “Teta Natália si všimla, že mám na koži nejaké vyrážky, tak ma dala sem.”
- “A boli ste u lekára?”
- “Nie”
Najprv ma napadlo, že som si v dokumentácii zle prečítal dátum:
- “Ako dlho si tu?”
- “Tri dni.”
V tom okamihu to vo mne začínalo vrieť. Ale ešte stále s úsmevom som sa ňou rozprával ďalej. Keď som však zistil, že za celé tri dni videla iba tetu pomocnú vychovávateľku, vždy len vtedy, keď jej doniesla tácku s jedlom, ktorú štítivo položila v bezpečnej vzdialenosti na zem, neudržal som sa a dievčatko som objal a držal v náručí, ovládajúc sa, keď sa začala zdôverovať, ako jej tu bolo samej smutno… V tej chvíli som si prial, aby ten svrab skutočne mala, aby som ho chytil aj ja a aby som nakazil všetkých, ktorým to bolo jedno
O polhodinu na to už malá cupitala k lekárke. Tragikomický bol záver, keď doktorka diagnostikovala: ekzém.

Pre istotu ešte raz: ak ste príliš malým človiečikom, ktorý sa o seba nemôže starať sám a nikomu na vás nezáleží, obyčajný ekzém môže stačiť, aby vás zdravotnícky nekvalifikovaná osoba na tri dni zavrela do miestnosti, kde neuvidíte nikoho. Pardon, kde uvidíte len jednu osobu pár krát za deň, ktorá vám donesie tácku s jedlom. A s odporom k pacientke (“Ktovie kde ten svrab chytila.”) ju položí v bezpečnej vzdialenosti… na zem…

Zúfalstvo riešení, ktoré opustené či nechcené dieťa ponechá opustené a nechcené v kolektíve ďalších opustených a nechcených je o to trpkejšie, že nejde o zaostalú zem tretieho sveta, ani o dávnu minulosť. Je to skrytá realita tretieho tisícročia na Slovensku. Uviedol som len jeden zo svojich zážitkov. Nie je však jediný.

Odlúčenie od rodiny alebo úplná absencia milujúcej a milovanej osoby, s ktorým by dieťa mohlo vytvoriť intímny symbiotický vzťah, je pre každé dieťa traumou. K takejto situácii by preto malo dochádzať skutočne len vo výnimočných prípadoch, po vyčerpaní všetkých iných riešení.

Mám pochybnosti, či akékoľvek zariadenie so svojimi “tetami” a “ujami“, ktorí si tam chodia odpracovať svoju smenu, dokážu zabezpečiť dieťaťu všetko to, čo potrebuje:

  • matku, ku ktorej môže priľnúť a potom sa od nej odpútať v procese osamostatnenia sa.
  • bezpečnú a stabilnú skupinu “svojich” ľudí (rodičov, ďalších dospelých, súrodencov, rovesníkov)
  • bohatú zásobu pozitívnych spätných väzieb, hlavne nepodmienenej lásky, prejavov záujmu, pochvál a ocenení (vrátanie ocenenia snahy, nielen dosiahnutého výkonu, s povzbudením a poukázaním na úspechy, ktoré prídu časom)
  • dostatok vzorov, od ktorých sa môže učiť a podnetov, vďaka ktorým sa môže rozvíjať.
  • spoľahlivý morálny kompas v podobe rozprávok, príbehov o dobre a zle, správnych a zlých činoch
  • veku primeranú mieru slobody a zodpovednosti (za výber činnosti, i za vlastné konanie)

Existuje len jediná inštitúcia, ktorú ľudstvo vymyslelo a ktorá dokáže dieťaťu toto všetko zabezpečiť. Volá sa rodina. A je jedno, či to bude rodina biologická, adoptívna, pestúnska či iná. Pretože, ako hovorí Zdeněk Matějček: “Neexistuje hlas krvi. Dieťa prijíma za matku tú osobu, ktorá sa k nemu matersky správa.

Článok je súčasťou seriálu o náhradnej starostlivosti. Súvisiace:

  • .Týždeň – Zavrite detské domovy
  • Ulica či decák?
  • Tri traumy – siroty
  • Tri traumy – opustené a nechcené deti – aktuálny článok
  • Tri traumy – nemorálny systém – pripravujem…
  • Tri traumy – siroty

    Jún 16th, 2007

    V detských domovoch a ďalších zariadeniach náhradnej starostlivosti žijú deti a mladí ľudia so skutočne bohatou plejádou životných skúseností, rozdielnych osudov a individuálnych príčin, pre ktoré boli do takéhoto zariadenia umiestnené. Jedno však majú spoločné – každé z nich je zranené niektorým z troch druhov životnej traumy:

    • Dieťa je traumatizované stratou rodičov
    • Dieťa od narodenia vyrastá bez rodičovskej opatery
    • Dieťa je traumatizované vytrhnutím z rodinného prostredia

    Typické siroty prišli o svojich najbližších. Pokiaľ takéto deti majú dobré rodinné zázemie, ujmú sa ich ďalší príbuzní. Ak takáto rodina neexistuje alebo ju tvoria egoistickí hajzlíci, detí putujú do decáku. Našťastie úmrtia rodičov nie sú každodennou a masovou záležitosťou, takže uvedená skupina detí tvorí výraznú menšinu. Navyše, tieto deti sú hodnotené ako právne voľné. Takže existuje predpoklad, že časť z nich sa skôr či neskôr dostane do náhradných (adoptívnych) rodín.

    Samozrejme, aj pri pomerne optimistickej prognóze je dôležité poskytnúť takto traumatizovanému dieťaťu maximálnu možnú pomoc, starostlivosť a oporu, aby sa mohlo s traumou straty vlastných rodičov vyrovnať. Tvrdím, že detský domov alebo podobné zariadenie nie je dostatočne spôsobilé takúto pomoc poskytnúť. Vychovávatelia nie sú na takúto pomoc pripravení ani odborne a často ani ľudsky. Ambulantná psychologická alebo psychiatrická pomoc tiež nie je žiadna výhra. Niežeby to neboli odborníci! Príležitostné terapeutické sedenie síce môže byť nápomocné. Ale kto bude pri dieťati večer, keď bude zaspávať? Kto ho nechá vyplakať sa a zároveň ho bude utešovať, zdieľať s ním jeho bolesť, súcitiť s ním. To by nám na tom dieťati najprv muselo záležať, že?

    A to nehovorím o tých situáciách, keď dieťa neprišlo o rodičov pri nešťastnej autonehode, ale tragickejšie:

    Keď som ako začínajúci vychovávateľ prvý krát stál tvárou tvár 14 ročnému chlapcovi a jeho bratovi, ktorí na vlastné oči videli ako ich otec sekerou zavraždil matku a potom spáchal samovraždu, nebolo mi všetko jedno… V zákulisí prezentované názory kolegov: “To ale musela byť rodina!” je všetkým možným, len nie východiskom pre skutočnú pomoc dieťaťu.

    O to väčšiu úctu si zasluhuje každý, kto takéto dieťa skutočne príjme za svoje.

    Článok je súčasťou seriálu o náhradnej starostlivosti. Súvisiace:

  • .Týždeň – Zavrite detské domovy
  • Ulica či decák?
  • Tri traumy – siroty – aktuálny článok
  • Tri traumy – opustené a nechcené deti
  • Tri traumy – nemorálny systém – pripravuje sa