Tatry 2004 – odfúknuté detstvo

November 20th, 2009

Keď už tu máme tú vládu Jedinej Správnej Strany, ktorej predseda je “človek nasratý na celý svet, za to, že je iba premiér a nie generálny tajomník ústredného výboru komunistickej strany”, možno nebude na škodu – čisto preventívne – vrátiť sa aj k myšlienke päťročníc. A práve včera uplynulo 5 rokov od okamihu, keď sa miesta môjho detstva zmenili na mesačnú krajinu.

Mal som skvelé detstvo! Geografickou rozlohou patrí mesto Vysoké Tatry medzi najväčie na Slovensku. Počtom obyvateľov medzi maličké mestečko. Vďaka tomu som nevyrastal ani v betónovej džungli panelákového sídliska, ani na dedine. Stačilo vybehnúť z domu a bol som v lese. Alebo sa otočiť na opačnú stranu a byť v meste. Také detstvo by som prial každému.

V ten deň, keď sa to stalo, som plánoval cestu z Bratislavy do Tatier. Nevyšlo to. Pracovné povinnosti ma donútili ostať. A hoci občas trochu ľutujem, že som nebol pri tom, je dobré, že som necestoval. Domovo by som už nedorazil – nemal by som tam ako dostať. Kým by som vystúpil z vlaku, už by bolo po všetkom.

Už nikdy sa neprejdem po tom lese, kde som staval bunkre, hral schovávačky, hral sa na indiánov, sledoval srnky. Víchrica z neho urobila miesto skazy. A tak všetky tie krásne, romantické miesta, kde som vyrastal, ostali už len v spomienkach.

Samo Marec o tých chvíľach hovorí:

“Nakoniec si poplakal hádam každý, niekto verejne a niekto len pre seba. Niekomu som povedal, že je to o dosť horšie ako keby ma nechala frajerka, lebo po každej frajerke môže prísť ďalšia zatiaľčo stromy ďalšie neprídu a neviem, či to nebola jedna z najmúdrejších vecí, akú som vôbec kedy povedal.”

Tatranci, keď sa prebrali z prvotného šoku, začali hľadať, ako sa majú vyrovnať s novou tvárou svojho domova. A viacerí si niečo pozitívne našli: odrazu je v tatrách množstvo slnečných bytov, presvetlených ako nikdy predtým. Jednotlivé tatranské osady sú čo by kameňom dohodil, až máte pocit, že ste blízko seba. Oveľa bližšie, ako v časoch, keď ste čučali zalezení pod okolitými smrekmi a osada vedľa už boli “oni”.

Bordel sme už dávno odpratali. Šok a depresie opadli. Niekto sa zviezol, niekto sa snažil. A miesta naokolo sa opäť zelenajú. Aj keď les to ešte dlho nebude. Uvidíme, aké to bude o pár desaťročí, keď sa na staré kolená pôjdem prejsť do nového tatranského lesa. Bude iný, viem. A akí budú tatranci?

One Response to “Tatry 2004 – odfúknuté detstvo”

  1. Šotyon 07 Feb 2012 at 21:04

    Laco, v Tatrách bude dobře. Věřím tomu.

Trackback URI | Comments RSS

Leave a Reply

For spam filtering purposes, please copy the number 2508 to the field below: