O komunistickej minulosti a minimálnej mzde

August 17th, 2009

Tak som sa náhodou na chvíľu zamyslel. Najprv nad slovami Roba Mistríka:

Vždy ma hnevalo, že u nás nie sú múzeá nedávnej komunistickej minulosti, ktoré by mládeži ale aj sklerotickejším občanom pripomínali časy nedávno minulé.
Napríklad vo východnom Nemecku je celá plejáda múzeí bývalej štátnej bezpečnosti STASI, kde aj bez osobných skúseností a znalosti histórie musí každý vnímavý človek pochopiť o čom to vtedy bolo.

(Myseľ boľševika je zakonzervovaná v betóne a železe )

Nemci boli po druhej svetovej prinútení vysporiadať sa s najtemnejšími udalosťami, ktoré vlastnoručne spáchali, pretože ich celý svet obvinil a volal na zodpovednosť. Tak sa naučili sebareflexii. A keď epizóda NDR skončila, mali už skúsenosť, ako sa vyrovnávať s niektorými stránkami svojej histórie. A ako sa postarať, aby sa nezabudlo.

Takúto skúsenosť nemáme. Hneď po páde sme sa tešili – niektorí zo samotnej slobody, prízemnejšia väčšina aspoň z bohatšej ponuky tovarov a dovolenkových destinácií. Zároveň sme sa takmer automaticky ocitli v pozícii tých (ľutovaných) chudáčikov, ktorí roky museli znášať ťažké jarmo diktatúry. A robiť zo seba chudáčikov – v tom sme dobrí.

Sebareflexia o takých témach, akou je spoluzodpovednosť mlčiacej väčšiny neprebehla – a v najbližšej dobe asi ani neprebehne. A tak mlčiacej väčšine naďalej ostáva vďačná úloha ukrivdených chudákov, ktorí nostalgicky spomínajú na staré dobré časy, ktoré neboli až také zlé a popritom volia podpriemera, prípadne jeho priateľov.

Táto sebranka, vo svojej nekonečnej múdrosti, v súdružskom objatí so svojimi bratmi bolševikmi z Revolučeného odborového hnutia aktuálne plánujú takú banálnu drobnosť, akou je zvýšenie minimálnej mzdy. Daniel Bútora to v ostatnom vydaní .týždňa trefne komentuje:

Na návrhy odborov a ministerstva práce však najviac doplatia menej vzdelaní a mladí nezamestnaní: ešte viac ich zostane bez práce. O vzťahu medzi výškou minimálnej mzdy (a širšie pružnosťou pracovného trhu) a nezamestnanosťou boli popísané stovky prác. Ich najčastejšie závery sú drastické: rast minimálnej mzdy (a často dokonca jej samotný inštitút) zvyšuje nezamestnanosť; vyraďuje z trhu práce mladých a nekvalifikovaných

Paradoxom najnovšieho návrhu je, že prichádza v čase, keď sú presne najrizikovejšie skupiny (mladí a nekvalifikovaní) už aj tak postihnuté dopadmi krízy viac ako ostatné skupiny; medzi mladými do 25 rokov je na Slovensku bez práce už každý štvrtý

Tí, ktorí o prácu prišli, ju tak skoro nezískajú naspäť, lebo firmy sa budú snažiť dosahovať doterajší výkon s nižšími nákladmi, a prijímať začnú, až keď to bude absolútne nevyhnutné. Zvýšenie minimálnej mzdy o 8% to iba zhorší. Nezamestnaných bude viac a nezamestnaní zostanú dlhšie…

(.týždeň: Hostina chudobných, plný prístup je spoplatnený)

Manažérskym rozhodnutiam sa dá ľahko porozumieť. Žiaľ, nepriamym dôsledkom bude ďalšie posiľňovanie chudáčikovského syndrómu. A závislosti od pomoci štátu. A závisti. A pridruženej lenivosti. Čo je len vodou na mlyn populizmu podpriemera, mimozemšťanky a podobých kreatúr.
Svetlejšie zajtrajšky sú predo dvermi – a preto doskakavenia, priatelia.

Trackback URI | Comments RSS

Leave a Reply

For spam filtering purposes, please copy the number 9203 to the field below: