Psycho

11 augusta, 2008

Jeden rozhovor počas uplynulého víkendu mi to pripomenul…. Po prvý krát to spomenula priateľka, v tom čase študentka psychológie, asi pred desiatimi rokmi. Odvtedy mi to nezávisle povedalo viacero ľudí a aj moje subjektívne pozorovanie to potvrdzuje: viac ako 50% študentov psychológie (a pravdepodobne aj psychiatrie) si tento študijný odbor vyberá preto, lebo sami majú nejaký nevyriešený osobný problém od obyčajnej túžby porozumieť sám sebe až po vážne traumy.

Ešte by ma zaujímalo, koľko dentistov išlo študovať stomatológiu preto, lebo ich boleli zuby.

V princípe nemožno vylúčiť, že človek, ktorý sa sám prehrýzol svojou osobnou bolesťou bude schopný plne rozvinúť svoju schopnosť empatie. Len si netreba mýliť miesta:

  • klient patrí „do iného kresla“, ako jeho terapeut.
  • profesionálna príprava na povolanie na vysokej škole nie je individuálna terapia
  • z predchádzajúceho mimochodom vyplýva riziko, že do praxe sa dostane nezrelá osobnosť, s balíčkom nevyriešených osobných problémov – ako dokáže pomôcť klientom, ktorí sa na takéhoto odborníka obrátia?

Dotiahnuté za hranice týchto odborov: poznáte ľudí, ktorí sú inteligentní a vzdelaní, ale nikdy by ste sa na nich neobrátili so skutočným ľudským problémom?