Kradneme, lebo sme chudobní

November 26th, 2008

Aspoň tak to naznačuje autor článku Softwarové pirátství aneb noční můra distributorů, ktorý zjednodušene opisuje časť softwarovej kriminality a hneď aj odhaľuje príčiny tohto fenoménu:

Když z úvahy vypustíme teze, jako že svět je špatný a lidé jsou zlí, nutně se budeme muset zamyslet nad tím, co k tomu tyto lidi vede. Odpověď je jednoduchá a tento termín tady už dnes jednou zazněl – „cenová politika“. Ano, to je ten kámen úrazu. Ať už se podíváme na filmy, hry, software nebo hudbu, veškeré ceny jsou neúměrně naddimenzovány a běžný uživatel si zkrátka nemůže dovolit koupit si vše, co by chtěl. Když budeme jako průměrný plat počítat třeba 15 000 Kč čistého, což mnoho lidí ani nemá, a dále jako jednu z proměnných dosadíme cenu nové počítačové hry, která je cca 1200–1500 Kč, ještě to není tak zlé.

Připočítejme do toho ale ještě například tři nové filmy na DVD (3 x 500-900 Kč) a dejme tomu trojici hudebních novinek (po 400–700 Kč). Pokud tedy budeme brát v potaz byť jen spodní hranice cenových relací a koupíme si dvě hry, tři filmy na DVD a tři CD s hudbou, dostaneme se na 5100 Kč, což je poměrně značný výdaj, když uvážíte, že za všechno se ještě při objednávce přes internet platí poštovné. A to je ještě třeba počítat spoustu výdajů, jako nájem, energie, jídlo, ošacení, doprava atd. Pokud má taková rodina dvě děti, je téměř nemožné si tyto všední kratochvíle dopřát legální cestou, a proto výše jmenovaní raději sáhnou po pirátské kopii, která je vyjde mnohonásobně levněji.

Všetky chlpy sa mi ježia, pretože autor alibistickým spôsobom naznačuje: softwarové pirátstvo síce nie je v poriadku, ale ty – hoci si zlodej – za to vlastne ani nemôžeš, za všetko môžu (veľké) korporácie. Koniec koncov, korporácie môžu úplne za všetko zlé vo svete: za vysoké ceny, za nízke platy, za globálne otepľovanie, za všetky vojny a asi aj za to, že sused Jano sa včera ožral a po ceste domov spadol z bicykla. Toto reaktívne prenášanie zodpovednosti za vlastné konanie jednotlivca je deformujúce a osvojenie si takéhoto spôsobu myslenia má presahy do všetkých oblastí života (volíme politické strany, ktoré zodpovednosť za “všetko” zvaľujú na Ameriku, maďarov, SPP a neštátne poisťovne; v partnerskom živote za všetky konflikty a problémy môže len partner, prípadne svokra; na vysokú školu sa študent nedostane nie preto, že je neschopný, ale preto, že “oni tam” sú skorumpovaní, atď.)

V uplynulych rokoch som o tejto teme viedol niekoľko diskusií, vrátane moderátorskych zásahov na diskusnom fóre, kde sa pravidelne objavuje niekoľko užívateľov, ktorý si z hudobníckeho fóra chcú urobiť warez fórum. Zaujímavé je, že o vysokých cenách a nízkych príjmoch kričia hlavne jednotlivci, ktorí bez problémov pravidelne každý piatok prepijú sumu, porovnateľnú s cenou nového hudobného CD zahraničného interpreta či novej počítačovej hry.

Aj keď odhady o miere pirátstva korelujú s ekonomickou silou krajiny, stále to nie je ospravedlnením, pretože vždy existuje alternatíva: v prípade software sú to freewarové riešenia (nehovoriac o tom, že na občasné orezanie súkromných fotografií skutočne nepotrebujem cracnutý Photoshop), v prípade filmov užívateľ nemusí mať vo svojom PC stiahnutý film ešte pred jeho premiérov v kinách, ale môže počkať, kým ho budú vysielať v TV, alebo kým ho vydajú v edícii lowcostových DVD.

Ak by sme sa chceli poobzerať po príčinách (nielen) tohto problému, v prvom rade by sme museli opustiť prvoplánové interpretácie. Najprv situačne, pre tento konkrétny balíček správania: hlavnou príčinou nie je otázka ceny, ale chronický nedostatok úcty k duševnému vlastníctvu. A teraz z odstupu, presahujúc pôvosnú tému: vysvetlenie existuje už strašne dávno, pred pár rokmi o tom napríklad Martin Malý:

I když je to pro levicové blouznivce a pro sedmnáctileté studenty jistě hrozná představa, je lidské chování dáno především přírodou, která velí: Zachovat druh! Tento imperativ znamená “minimalizovat ztráty” a “maximalizovat zisk” (což není totéž jinými slovy).

V zásade to teda znamaná, že pre svoje konanie sa rozhodujeme častokrát priamo zo svojej prirodzenosti a volíme si také činy, ktoré nám prinášajú maximum prospechu a/alebo minimum strát. Podotýkam, že tieto zisky alebo straty nemusia byť nevyhnutne vyjadrené finančnými ukazovateľmi. niekto bude kradnúť software, filmy a hudbu preto, lebo sa mu to (napríklad ekonomicky) oplatí. Iný kradnúť nebude, pretože jeho “zisk” bude predstavovať dobrý pocit, že konal podľa nejakých zvnútornených etických princípov.

Mimochodom, ako vlastne prebiehajú procesy takéhoto morálneho usuzdovania?

Trackback URI | Comments RSS

Leave a Reply

For spam filtering purposes, please copy the number 7893 to the field below: