Amnézia nehrozí

17 novembra, 2008

Bolo to v čase, keď už nebol malým chlapcom. A zároveň mal ešte ďaleko k mužovi. Tak trochu sociálne plachý, naučil sa nebyť stredobodom pozornosti. Snažil sa skôr pozorovať a robiť si vlastný názor. Videl tie správy: zomknuté šíky v uniformách, helmách, so štítmi a obuškami – a dav, ktorý vystieral otvorené dlane. Videl tú bitku, keď sa príslušníci bezhlavo rozháňali. A premkli ho tri silné pocity:

Zúrivý bezmocný hnev na tých, ktorí bili. Súcit s tými, ktorých bili. A otázka, či by dokázal ovládnuť svoj vlastný strach, keby tam – v tom prvom rade – stál aj on.

Hnev časom presmeroval na iné nespravodlivosti. Súcit vystriedal pocit tichej vďačnosti. Len tá otázka ostala síce zodpovedaná, no neoverená: mama mu vtedy povedala, že verí tomu, že by to dokázal. A hoci zopár krát stál proti presile autorít, ktoré majú formálnu moc, nikdy nešlo o život. Nosí však v sebe silné presvedčenie, že existujú hodnoty, pre ktoré sa oplatí priniesť obete.

V pondelok išiel do školy hrdo, s trikolórou na hrudi – ako jeden z dvoch, ktorý mal v tom jasno. Štrajkovať im nedovolili, a triedna učiteľka im zrušila aj novovytvorenú nástenku – politika vraj do školy nepatrí. Až časom pochopil, že sa proste bála – nemohla dovoliť vo svojej triede čokoľvek, kým nebolo všetko jasné.

Už čoskoro však videl zmeny: učitelia, ktorí sa mu pred tým verejne vysmievali, že je z veriacej rodiny, ho prestali šikanovať. Niektorí sa dokonca časom objavili v kostole. A on ich kroky bral ako ospravedlnenie bez slov, ako svoje súkromné víťazstvo, ako dôkaz že mal pravdu a bol v práve – aj keď sa nevedel brániť.

Odrazu zmizla hrozba, že nikdy nebude môcť študovať. Využil to. Ale nezabudol na rodičovské prianie, že im nezáleží na tom, čím bude, ale na tom, aby bol dobrým človekom. A taký nesmie zabudnúť, že sloboda nie je zadarmo – aj keby sa väčšina naplno oddala falošnej nostalgii.

Toto bol môj november 89.