Na VŠ bez prijímačiek?

9 júna, 2007

Dnes v noci u mňa prespala neter, cestujúca na prijímačky do ČR. (Kde sú tie časy čerstvého absolventa gymnázia, že?) Samozrejme, prijímacie pohovory na rôzne vysoké školy sú pre ňu v súčasnosti jednou z hlavných tém. Tak som sa aspoň dozvedel, koľko spolužiačok a spolužiakov už je prijatých na rôzne slovenské vysoké školy bez prijímacích pohovorov. V porovnaní s prijímačkami na Karlovu univerzitu, kde samotné stredoškolské vedomosti tvoria len menší diel z testovaných predpokladov je to zaujímavý indikátor kvality.

Áno, výpoveď čerstvej absolventky je subjektívna a nereprezentatívna. Áno, jej tvrdenia som neoveroval ďalšími zdrojmi. I tak mi to stačí na to, aby som z tých pár vyjadrení odvodil niekoľko tvrdení:

  • na Slovensku sa ide tvrdo za kvantitou, bez ohľadu na čokoľvek iné. Je to pochopiteľné: kým sa hlavný zdroj finančných prostriedkov pre vysoké školy zo štátneho rozpočtu bude viazať na počet študentov, školy nebude zaujímať koho vzdelávajú, ale koľko ich je.
  • Súdne uvažujúci človek vie, že klasifikácia žiaka / študenta nikdy nebola a nikdy nebude objektívnym odrazom jeho vedomostí. A známky už vôbec nič nehovoria o ďalších predpokladoch na vysokoškolské štúdium. Príjmať teda študentov na vysokú školu len na základe prospechu na strednej škole je omyl. Jeho dôsledkom bude ďalší pokles hodnoty (akceptácie) takto získanej kvalifikiácie.
  • Ak (niektoré) slovenské univerzity potrebujú naberať študentov „odkiaľkoľvek“ a za každú cenu, len aby boli, naznačuje to, že ponuka prevyšuje dopyt a hodnota vzdelania bude klesať.
  • Kvalitná vysokoškolská vzdelávacia inštitúcia si vyberá elitu. Pritom vie, že elitu netvorí skupina bifľošov, ale ľudia s osobnostnými predpokladmi. Tomu zodpovedá aj spôsob výberu študentov: na zvládnutie mechanických vedomostí sa kladie len primeraný dôraz a na údaje o stredoškolskom prospechu sa neberie žiaden ohľad, alebo slúžia len ako doplňujúci zdroj informácií.

Poznámka k elite: nejde o to, že by som chcel ľudí triediť na nadľudí a podľudí. Ani nikomu nemienim upierať právo na vzdelanie. Na druhej strane – sme rovnocenní, nie rovnakí. A rozdiely medzi nami zabezpečujú jednak pestrosť života, ale aj rôzne štartovacie pozície, rôzne predpoklady a v konečnom dôsledku aj rôzne životné cesty. A nakoniec, papier z vysokej školy nehovorí nič o tom, ako bude absolvent v živote úspešný. A absolútne nič nehovorí o tom, kto je / bude akým Človekom…

Nakoniec, ja to tým deckám prajem. Nech idú, nech študujú. Pri súčasnej situácii pracovného trhu sa s vysokou pravdepodobnosťou kdesi uchytia. Skôr ma mrzí postoj (často? väčšiny?) akademickej obce, ktorá múdrosť vymení za misku šošovice…