O násilí na deťoch
Laco 3 septembra, 2025
Ombudsman sa na Facebookoch pochválil, že inšpekcia v sociálnych veciach potvrdila facku dieťaťu od vychovávateľa centra pre deti a rodiny. A vo mne to vyvolalo niekoľko spomienok.
I.)
V časoch môjho vysokoškolského štúdia naša katedra zorganizovala „besedu“ so zaslúžilým vychovávateľom s dlhoročnou praxou. Počas diskusie som ho kontrontoval s tvrdením, že v tomto type zariadení dochádza k používaniu fyzického násilia voči deťom. S hrdosťou (!!!) mi potvrdil, že áno, ak to uzná za potrebné, lietajú facky aj od neho samého.
A teraz to začne byť zaujímavé: keď som namietal, že taký postup je neprofesionálny a aj protizákonný, on sa vôbec nemusel brániť – ako osy sa na mňa vrhli viaceré študentky (!!) kvázy-spolužiačky, od ktorých som si vypočul všetko možné, vrátane toho, že neviem nič o živote, atď. Chápeme sa, hej? Študentky pedagogickej fakulty, ktoré považujú za správne fackovať zverené deti.
Samozrejme, všetky tieto „kolegyne“ úspešne zoštátnicovali… Kde presne dnes (minimálne potajme) tlčú decká v niektorom z decákov, to už nie som schopný sledovať.
II.)
Keď som v mladosti pracoval ako vychovávateľ, jedného dňa som po príchode do práce našiel jedného z chlapcov s podliatinami na krku – kolega učiteľ(!) ho v amoku počas vyučovania chytil za krk… Dodnes ľutujem, že som sa vtedy neobrátil na prokurátora, akokoľvek by to nemalo trestnoprávne dôsledky. Vtedy ešte neboli foťáky v mobiloch, dôkazy nemám. Len som sa obrátil so sťažnosťou na riaditeľa zariadenia, ktorý mi síce v rozhovore medzi štyrmi očami pritakával a vyjadroval svoje porozumenie môjmu rozhorčeniu, ale zároveň to bolo všetko, čo zo svojej pozície urobil. A dodnes sa v médiách vyjadruje ako jeden z odborníkov na náhradnú starostlivosť.
III.)
Minulý rok nám jedna zamestnankyňa nemenovaného detského domova na strednom Slovensku (dnes sa to volá „centrum pre deti a rodinu“) pokojne a bez akéhokoľvek zaváhania rozprávala o tom, ako bije malé deti, ktoré má na starosti. Keď hovorím o „malých deťoch“, naozaj hovorím o deťoch vo veku 2-5 rokov.
IV.)
Fyzické násilie je nepochybne dodnes prítomné aj v mnohých rodinách. Ale celý môj život ma špeciálne dráždi, keď sa k nemu hlásia aj „profesionáli“ a „odborníci„. Špeciálne tí, ktorí majú sanovať alebo nahrádzať chýbajúcu alebo zlyhávajúcu rodinu. A riešia sa len tie výnimočné prípady, ktoré prebublú na verejnosť. Vtedy sú všetci prekvapkaní a rozhorčení a páchateľa akože potrestajú.
Všetci sa navonok hrajú na dodržiavanie zákona a rešpektovanie práv. Frázy a prázdne reči. A v skutočnosti…
– Žiaden „obchod“ neuzatváram telefonicky. Nikdy! Bodka, koniec diskusie. Mobil je skvelý nástroj, ale telefonovanie je synchróznna forma komunikácie (to samo osebe je v 3.tisícročí na hranici neslušnosti), takže pokojne telefonovanie použijem na komunikáciu s rodinou alebo priateľmi, alebo ak ja niečo chcem od inštitúcie, firmy alebo úradu. Ak oni chcú niečo, telefonovanie môže slúžiť maximálne na dohodnutie bezpečnejšej platformy na riešenie konkrétnej veci. (Tie následné platformy už potom môžu byť rôzne – od osobného stretnutia cez mobilnú aplikáciu banky až po )
Hlavné, že vás v školách naučili naspamäť dátum, kedy si šťúr ustrelil ftáka a ďalšie nepotrebné hlúposti, ale asertívna komunikácia a iné pre život užitočné zručnosti sa v školách neučí.
– Áno, používam silné vyjadrenia ako „žiaden“ a „nikdy“. Pretože ak si v hlave nastavíš jasné hranice a budeš ich dodržiavať, minimalizuješ riziká, že v slabej chvíľke podľahneš. (Únava, nepozornosť, techniky sociálneho inžinierstva – je mnoho možností, čo sa môže pototo… pokiaľ však nerobím výnimky, významne znižujem riziko.)
– A toto je ťažká rada, ale: nebuďte lakomí a neverte zázračnému zbohatnutiu! Ak niečo znie príliš dobre na to, aby to bola pravda – tak to asi pravda nebude. Ak niekto „z pasie“ zainvestuje 200 € a po 3 rokoch uverí, že investícia sa zhodnotila na 8300 €… Na to predsa nepotrebuješ vysokoškolský titul z ekonomickej univerzity! (ani ja ho nemám) … a radšej to tu utnem, nech sa nenechám uniesť.
